Zelený štvrtok. V byte stále neporobené to,čo by som chcela. Podstata je ale tá,že na duši mám čisto. A aj môj muž.

Ráno odchádzam do práce. Nervozitu na mojom manželovi nemôžem prehliadnuť. Posledné príkazy, zladenie predbežného plánu. Zrušiť poistku, poistiť nové auto, zájsť na firmu atď. Keby niečo, volaj - ešte sa na neho usmejem a už ma niet.

Volá asi po dvoch hodinách. Nevolal ešte? Nevolal. -Som ti hovoril, treba to zrušiť skôr. Teraz budem čakať. A už len dve tisícky chýbajú. - stúpa mi z neho tlak, ale mlčím. Upokojujem ho. Bude dobre.

O jednej volá zase. - Volaj mu. - Pomaly predýchavam a hovorím - A načo? Veď on credit na svojom účte urýchliť nevie. - Michal zvyšuje hlas. Stláčam červený telefón. Zmlkne.

O druhej to zvoní zase. Riaditeľ. -Áno, prídeme. Ďakujem. - skladám telefón a hneď vytočím manžela. - Už. - Ďalej neriešim.

O pol štvrtej vchádza do kancelárie. - Chceš kľúč od auta? - pýta sa ma so širokým úsmevom. -Jasne,že chcem. - s úsmevom odpovedám ja. - Poď, ideme natankovať. - volá ma. - A treba nákup našim, skočíme tam? - pýtam sa. - Môžme - odpovedá. Ideme.

U našich štandardne. Treba zapiť auto. Točí sa mi z toho hlava. Bojím sa na nej jazdiť. Všetci ma upokojujú. Zvládneš to. Keby tak vedeli.

Odrazu sa strhne hádka. Manžel mi vyčíta,že nemám doma poriadok. Vybuchnem aj ja. V takýchto situáciách sa nepoznám. Vytočená do nepríčetna beriem kľúče od auta a idem. Sadám, naštartujem, cúvam.. Ako keby nič. Michal si prisadol. Ako keby nie on. - Dobre sa jazdí, že? - opäť sa usmieva. Škoda,že mňa hnev nevie prejsť tak skoro.

Prichádzame domov. Prezliekam sa, beriem knihu a idem do cerkvi. Neporiadok v byte neriešim. Ani Michala. Cítim potrebu ísť sa upokojiť, nabrať silu, poďakovať za to všetko, prosiť o ochranu..

Domov sa vraciam zhruba o siedmej. Nabitá energiou. Do desiatej sa byt ligoce čistotou.

Rozkladám si žehlenie. 

Pokračovanie potom.. :))