„Láska je len slovo,“ vraví Verena v rovnomennom románe. Zatváram knihu s povzdychom. Pri jej odkladaní mi padne zrak von oknom, na to neprívetivé počasie. Odpijem si zo zeleného čaju. Keby láska tak naozaj bola len slovom. No nie je, podobá sa skôr matematickej rovnici s troma hviezdičkami. Cez otvorené okno počujem kvapkať na zem vodu z rozmŕzajúcich cencúľov. Kvap, kvap, kvap. Takmer presne ako hodinky. Sneh uprostred januára nečakane napadol, prikryl všetky naše hriechy a výčitky. Teraz sa topí a zmýva všetko so sebou, aby mohlo prísť po ňom niečo nové. Zdá sa, že ľady sa roztápajú, že teplo medzi nami spôsobuje zázraky, ale čo ak v skutočnosti kráčame po tenkom ľade a ten pod nami ticho a pomaly praská?

Môj smiech sa rozlieha školskou chodbou. „A už ti je lepšie? Už si sa z toho dostala?“ pýta sa ma Gabika. Pod spojením z toho má na mysli moju krízu po návrate domov. Len sa usmejem a spýtam sa kohosi na úlohy. (Hej, vyzerám šťastne, lebo je toľko emócií, ktoré som sa rozhodla vám neukázať). Usmievaj sa, vždy sa usmievaj. Čo na tom, že len čo za sebou zavriem dvere svojej izby, úsmev z mojej tváre zmizne s rýchlosťou svetla a nahradia ho slzy? Čo na tom, že pred Vianocami so mnou nemohla vydržať moja rodina a ja zas s nimi, že som na každého len kričala? A čo na tom, že každú voľnú chvíľu trávim osamote, vo vlastnom svete? Poviem Vám, čo na tom – nič. Milióny ľudí poznajú to isté, ďalšie milióny sú na tom omnoho horšie. A predsa mi to nepomáha, predsa mi to nie je nič platné.

Raz som si na prechádzke Dublinom na jednom z mostov všimla zamknutých veľa zámkov. Takých normálnych na dvere. Ľudia si ich tam nechali, ako sľub, že sa raz vrátia. Nepridala som k nim svoj. Tam. Presne tam je uzamknutá moja duša a moje srdce. Zostali nalepené na jednom z tých zámkov a nechcú sa vrátiť sem domov. Tam je ich domov. Mám pocit, že nenájdem pokoj, kým sa nevrátim naspäť. Fyzicky som tu, na Slovensku ale duchom som neustále v Dubline. Neustále. Päť mesiacov máš za sebou (päť najhorších mesiacov v mojom živote), ďalšie tri už nejako zvládneš, vravím si. Ale je to ťažké. Keď človeka držia na mieste, kde nechce byť. Keď musí robiť veci, ktoré nechce robiť, ktoré pre neho stratili zmysel a význam a ktoré ho nútia robiť len preto, lebo to tak je správne, lebo sa to tak má. Keď človek robí veci čisto z frustrácie. A potom od neho ešte žiadajú, aby bol šťastný. Whatever...

Mosty...Najväčšou dilemou v živote je rozhodnúť sa, ktoré mosty prekročiť a ktoré za sebou spáliť. Spáliť a neobhliadnuť sa, utrieť slzy a ísť ďalej, kráčať vyrovnane a v očakávaní niečo lepšieho. Ešte som sa to nenaučila. A to je tá chyba. Mosty pálim len veľmi zriedkavo, vždy si ich tam nechávam niekde v pozadí, keby náhodou... Nech sú akokoľvek spráchnivené, nestabilné a nepekné... Mám rada ten pocit, že jednoducho sú tam, stoja ako spomienka na minulosť, sú tam zaznamenané ako v denníku, ako na fotografií. Ako pripomienka na staré dobré časy. A prekračovať mosty tiež neviem. Pričasto sa bojím toho, čo čaká na druhej strane. A tak stojím pravidelne na tých mostoch, príliš vystrašená ich podpáliť a príliš nerozhodná cez ne prejsť a pozerám, ako podo mnou tečie rieka menom Život.

O láske sa nevraví len to, že je len slovom, ale aj to, že je slepá. Pane Bože a ako slepá! Poznáte ten príbeh – ona obdivovala nejakého mládenca, ktorý si ju nevšímal, zatiaľ čo iný obiehal okolo nej celý ten čas a ona si nevšímala zase jeho. A až keď bolo neskoro, všimla si toho, čo ju mal naozaj rád. Celý ten čas som ho mala pred očami. Osobu, od ktorej som čakala, že bude prvá, ktorá sa na mňa vykašle po návrate domov. Presne tá osoba sa nakoniec ukázala tou, ktorá na mňa nekašle ani teraz, po toľkých mesiacoch a udržiava so mnou intenzívny kontakt aj keď nevie, či ešte niekedy prídem späť. Celý ten čas bol so mnou. Preňho to možno bolo krátenie dlhej chvíle, no mne pomohol prejsť tým najhorším obdobím, rozosmieval ma, keď mi bolo do plaču. Stala som sa trocha závislou na našich utorkových konverzáciách, ktoré trvajú neskoro do noci.  Z predchádzajúcich skúseností som si myslela, že láska je okamžitá, jedna sekunda a je to, viete, že do tohto sa chcete zaľúbiť. On to úplne poprel. Omotal si ma okolo prsta pomaly, pomaličky, nebadane. Kým som si to stihla uvedomiť, bolo neskoro... Či to bude preňho neskoro, sa ukáže začiatkom marca, kedy idem späť, skontrolovať svoje srdce uzamknuté na moste. Chcem sa pozrieť, či mu nie je zima, či mu začali dorastať krídla. A či náhodou Eoin neuzamkol svoje srdce niekde blízko môjho.

Januárové mrazy ma odrezali od vonkajšieho sveta. Nechcem nikoho vidieť, nemám chuť sa s nikým baviť. Sama, sama. Najhoršie však je, že už ani sama so sebou neviem vydržať. Poznáte ten pocit? Keď viete, že sa stane niečo podstatné ale neviete čo, ani kedy a neostáva nič iné, len čakať? A pritom by ste najradšej vybuchli, utiekli, kričali, plakali, hocičo, len nie ticho sedeli a čakali? Tak to mám teraz ja. Utiecť a nemôcť zutekať, to je to najhoršie. „Nedá sa ujsť, pred sebou samým niet kam,“ spieva Ivan Tásler a má pravdu, sakramentskú pravdu. Už len mesiac. Takto o mesiac budem zase v mojom meste plnom mostou. V meste, kde som zanechala svoju dušu, svoje nádeje, svoju lásku. V meste, kde som bola taká šťastná. A existujú len dve možnosti: buď sa vrátim znova šťastná alebo ešte smutnejšia. Bojím sa? Jasné, kto nie. Keď vychádzate s kožou na trh, vždy sa bojíte, že to iní zneužijú. Ale kto neriskuje, tomu...ostanú oči na plač.... v tomto nemám čo stratiť. Slzy boli a budú, len dôvody na plač sa menia. Forget the risk and take it all. If it is what you want, then it is worth it all. /Zabudni na riziko a choď naplno do toho. Ak je to to, čo naozaj chceš, tak potom to za to všetko stojí./