Viem, je to paradox. Včera som písal o tom, že by sme mali byť na seba milší. A predsa...

Nemôžem si pomôcť. Mojím telom prestupuje nekonečná, mňa samého spaľujúca nenávisť. Nenávidím teba. Nenávidím seba. Za všetko. Za nič. Za to, čo si zo mňa spravila.

Nenávidím spôsob, akým sa rozhoduješ, ako sa správať. Nenávidím tvoju "dobrotu". Ale aká je to dobrota, keď v tých najdôležitejších okamihoch môjho a tvojho života, v tých podstatných momentoch nášho vzťahu sklameš? Sklameš seba, opúšťaš to čomu veríš najmä, sklameš mňa! Myslíš iba na seba, stávaš sa sebeckou a egoistickou potvorou! Prečo?

Nenávidím, ako sa na mňa pozeráš. Nenávidím ten pohľad, ktorý na mňa vrháš keď máš pocit, že sa nepozerám. Nepotrebujem tvoju ľútosť. Jednak mám svoju hrdosť, a jednak ty mňa nemáš prečo ľutovať! A už vonkoncom nie, keď v skutočnosti nič neľutuješ.

Nenávidím Ťa za to, že si neuvedomuješ, čo konáš. Tvoje správanie je sprosté a egoistické. Vieš čo je najhoršie? Nie to, že sa nezamýšľaš nad dôsledkami svojich činov, lež to, že ty jednoducho nikoho iného nevidíš. Nedokážeš pochopiť, ako môžeš niekomu svojím arogantným správaním ubližovať, pretože tvoja myseľ nedokáže obsiahnuť "niekto iný".

Nenávidím Ťa za to, že nikto nikdy nepochopí ako si mi v skutočnosti ublížila. Len preto, že som, kto som a ty si, kto si. Len preto, že ľudia sú leniví rozmýšľať, len preto, že nedokážu pochopiť ľudí, ktorí sú hnaní niečím iným ako ich prijebanými túžbami a riadení niečím iným ako životnými pravdami.

Nenávidím Ťa za to, že zneužívaš moju dôveru. A to ešte tak šikovne, že naozaj mám pocit, že ubližujem ja tebe. Och, aký som len bol hlupák.

A vieš za čo Ťa nenávidím najviac? Za to, že si toto možno prečítaš, ale nepochopíš, že je to pre teba. A keby si to aj pochopila... Nedokážeš s tým vlastne nič spraviť. Pretože len skurvená egoistická mrcha.

Kedysi Tvoj R.C.