Zažili ste už deň, na ktorý ste sa ako tak aj tešili. Idete neskôr do školy, čo vás hreje pri srdci ešte deň predtým. Ste doma a pohodička. No len čo vystrčíte päty z domu, už sa na vás lepí smola. Najprv vám újde autobus, skvelé ďalší ide o 6 minút a vy zasa viete, že nestíhate, ale ten pocit bezmocnosti a zúrivého čakania na zastávke...

No dobre. Prežili ste. Autobus prišiel. Všetko už bude v poriadku, poponáhľate sa do školy a dúfate, že profesor príde trošičku neskôr na hodinu a ani si nevšimne, že ste doleteli o päť dvanásť. Lenže to by nesmel existovať osud, ktorému sa páči sa práve dnes s vami pohrať. Prídete neskoro. Takmer vás vymákne riaditeľka. Vrátnička sa vás vypytuje, prečo ste prišli neskoro a vy už letíte do šatne vyzuť si čižmy a premýšľate prečo ste si nezobrali práve tenisky a tak by ste bez prezúvania utekali hore schodmi na druhé poschodie s odretými ušami. Vojdete do triedy. Tma, no napriek tomu som nestihla začiatok písomky. Že šťastie??

To by muselo stať na mojej strane, ale nestálo. Rýchlo vytiahnete papier, profesor na vás nervózne pokrikuje, že rýchlo. Začnete od 4 otázky. Je tam ešte istá dezorientácia a vy celkom nechápate. Najmä keď vám nikto dopredu nepovie, že sa píšu hneď odpovede bez otázok a vy krvopotne píšete celé otázky. Na dobu odpovede na otázky človek nemá ani čas popremýšľať. Tak sa spytujem? Sme ľudia? Tvory, ktoré majú premýšľať o tom, čo píšu alebo len automaticky vypísať veci, ktoré sa nabiflíme, lebo učiteľ nepozná lepšie metódy než práve túto? Samozrejme vy nestíhate, ste nervózny ešte viac, napíšete čo stíhate. profesor vám povie prvé tri otázky. Odpovedáte na prvú. Už už chytáte kŕče z tej rýchlosti. Druhá otázka-píšete, viete presne odpoveď, lenže už nasleduje tretia a vy nemáte šancu dopísať a píšete ďalšiu odpoveď. Potom aby sa nebodaj chudák učiteľ doma nenamáhal zvolí metódu výmeny písomiek medzi študentmi. Ešte nedržíte v ruke farebné pero už sú hovorené odpovede, ktoré boli dlhšie raz toľko než sme mali čas to pri teste napísať. Zvláštne nie?

Opäť nestíhate. Viete, že váš test nedopadne dobre. Zrazu zistíte, že ste jediná dostali 4. Strašné. Aspoň pre mňa, keďže tento predmet patrí k mojim obľúbeným a nikdy by som nepovedala, že sa pre mňa stane tak obtiažnym a to veľkou mierou vďaka profesorovi a myslím, že mu neukrivdím keď poviem vďaka jeho neschopnosti. 

Takže držíte v rukách test a profesor na vás ziape z jednej strany triedy, že v čom ste mali chyby. Vy cez to sklamanie neviete odpovedať a jediné na čo sa zmôžete sú slzy, ktoré vám pripadajú príliš zbytočné a nedôstojné, že sa silou mocou snažíte ich potlačiť. Lenže moja autosugescia práve nejako zlyhala. Bola som ticho. Potom profesor povedal, aby sme odovzdali písomky a ja v tom, že je už koniec hodiny vybehnem von z triedy, dúfajuc, že keďže je prestávka  nikto si ma nevšimne, že som odišla. No lenže váš strašný deň sa ešte ani omylom neskončil. Zistíte, že do zvonenie chýba ešte najmenej 5 minút. Čo teraz? Vrátiť sa nemôžete. To by bola strašná hanba vojsť do triedy a pozerať sa na ksichty ostatných ako na vás civia. Dobre, zostanete teda mimo triedy. Potom po vás profesor pošle spolužiačku, že na "upokojenie" a uchlácholí vás vetou, že si to môžete ďalší deň opraviť. Ale prečo? Prečo si mám opraviť niečo čo som mala zle a to nielen vďaka mne ale aj zlého dňa a tiež profesora, ktorý mal s touto písomkou geniálny nápad, však keď chcel niečo pokaziť ešte viac dostal skvelú príležitosť a vzchopil sa jej samozrejme.

Noo. Ok. Túto hodinu sme zvládli, ale na ďalšej vám oznámia, že pošlú domov upomienku za neprospech. Supeer!! Nič iné vám nechýbalo ku šťastiu. Kde sa hrabeme my študenti, keď máme 18 a "môžeme sa sami rozhodovať", lebo sme plnoletý a sami za seba zodpovedný. A pritom realita je taká, že nič sami neurobíte, okrem podvodov samozrejme. Ja sa im našťastie vyvarujem, lebo sa mi to zdá až príliš.

Moja otázka teraz je: Ako je možné, že naše školstvo takto funguje? Že učia profesori, ktorí študenta zdeptajú, ktorí nenávidia svoju prácu a ktorí nevedia učiť?! To je najmä zarážajúce. A tiež to aký sme my Slováci mierumilovný národ=bojazliví ľudia bez názoru. Nikdy sa proti ničomu nevzbúrime. So všetkým súhlasime. Nič čo je zlé nevidíme. Zatvárame radšej oči predtým a tí ktorí sa aj vzbúria nemajú posilu od ostatných. Toto vnímam už len v škole, kde keď  ťa nepodržia ľudia na tvojej strane končíš. A väčšinou nepodržia zo strachu.  

Akoto že  všade v zahraničí sa učitelia a profesori kontrolujú, keď je s nimi nespokojnosť u študentocv. Tu ak má profesor vzdelanie, myslia si aký je skvelý bez toho, že by si ho overili v praxi, či je hodný svojej funkcie učiteľa. To je obrovská chyba a nedostatok našho maličkého nepriebojného štátiku. Bohužiaľ....