Nechápem, či je to moja chyba alebo je to krutá realita, ale...môj vzťah je ako taká sinusoida, jeden deň som totálne beznádejne zamilovaná a môj priateľ sa mi zdá úplne úžasný....vtedy si vždy vravím, že mám strašné šťastie a takéhoto človeka už nikdy nestretnem...no a zrazu sa ráno na druhý deň zobudím a prvý, kto mi pokazí deň je práve on, ten môj včerajší dokonalý princ...a zase sa dostávam do stavu, že prečo s ním vlastne chodím, veď my dvaja vlastne nemáme nič spoločné a on je taký neschopný, že radšej budem sama ako s ním...a takto si žijem už polroka...a verte mi, že už mi to začína liezť pomaly ale isto na mozog...vždy, keď som presvedčená o tom, že to skončím a poviem mu, že to nemá zmysel, tak spraví niečo, čo ma položí na kolená a vravím si, že aká som blbá, predsa sa s ním nemôžem rozísť...a takto sa to strieda, jeden deň prší, druhý deň svieti slnko...len ja si kladiem otázku, či sa naozaj takto dá žiť...