Máme dcéru. O chvíľu bude mať desať rokov. Je to dobré dieťa. Ešte nikdy som ju nezobral na Lunik 9 s tým, že ak nebude dobrá tak ju tam nechám. Hovorím to len preto, lebo mám kolegu. Ten má šesťročného chlapca a na Luniku 9 už boli. Nenechal ho tam ale aj tak počúval len tri dni. Už sa nebojí. Moja dcéra sa nebojí vôbec. Je to dobrá dcéra. Zobrali sme ju do Prahy. Na týždeň. Že keď bude dobrá tak ju tam raz necháme aj na dlhšie.

Na Prahu sme sa veľmi tešili. Aj na to, že ju ukážeme dcére. Plánovali sme, lebo výlety sa plánovať majú. Kúpili sme si bedekery. Jeden taký obyčajný pre mňa a jeden neobyčajný pre ženu. A vlastne pre dcéru. Našla ho ale žena. Na presný názov si nespomeniem ale niečo v tom zmysle, že: Praha s deťmi na krku. Skvelý bedeker. Výlety plánované z kopca. To je dôležitá vec, lebo aj bez cesty do kopca som mal každý večer boľavé nohy. Chodidlá a hlavne päty. Žena mi hovorila, že asi zle došľapujem. Zle som šliapal sedem dní. Večer som sa už len tak mátal. Ale cesty do kopca neboli. Boli ale fajn zastávky. V tom bedekery vedeli, že deti sa ľahko unavia ale podľa mňa vedeli aj to, že ľahko sa unavia aj ich rodičia. Mali sme teda prestávky na detských ihriskách. V Prahe sú skvelé. Všade. Teda sú všade a skoro všade sú skvelé. Sú tam aj také zábavky aké sme ešte neskúšali. Moju dcéru neboleli nohy a chodidlá. Pár dní ju ale bolel chrbát.

Tá zábavka vyzerala tak zvláštne. Krátka tyč a na nej sedadlo ako zo starého traktora. Trochu hlbšie. Také, že decko zapadne a nevypadne a zvláštnym pohybom sa to roztočí. Ako vrtuľka. Keď sme na to ihrisko na Slovanskom ostrove prišli nejaké dieťa v tom sedelo ale nič moc. Trošku sa to pokrútilo a zastavilo a dieťa odišlo. Tak si tam sadla naša dcéra. Rozkrútilo sa to. Mamííííí. Tatkóóóóó. Celé ihrisko bolo v pozore. Naše dieťa nebolo vidieť. Stolička sa vrtela v neuveriteľnom tempe a videli sme len vrtuľu z dvoch dlhých copov. Zastavil som ju len tak tak. Bola nadšená. Ešte. Roztočiť sa vedela sama. Zastaviť to nedokázala. Asi za to mohli jej copy a dlhé nohy. Točilo sa to neuveriteľne. Všetky deti sa ( obrazne povedané ) postavili do radu. Bol to najadrenalínovejší kolotoč na svete alebo aspoň na ostrove. Keď dcéra vystúpila po mojom zastavení, to znamená že som vopchal ruku do tej nohovito-copovitej krútňavy a dcéra sa odpotácala k lavičke, okamžite si na traktorovú sedačku sadol ďalší adept. Nič. Trochu sa to potočilo a dosť. Druhé dieťa tak isto. Moja dcéra sa vrátila a bolo to. Mamíííí. Tatkóóóóó. Točila sa tam dlho a potom sme dlho sedeli na ostrove na lavičke. Dlho jej bolo zle. A dlho. Naozaj dlho ju bolel chrbát. Vraj z tej sedačky.

Iné ihriská boli pokojnejšie ale rovnako skvelé a skvelé boli všetky námety z toho bedekeru. Všetky parky. Všetky preliezky. Všetky príbehy. Detsky sme videli židovskú Prahu, most, Hradčany, Vyšehrad, Petřín aj Stromovku. Detsky sme si nechali v Petřínskom zrkadlišti predlžovať nohy a ruky a zmenšovať hlavy a keď si moja žena v jednom zrkadle predĺžila prsia až po zem od smiechu sme plakali. Všetky málo prsnaté ženy stáli ( obrazne ) v rade na to zrkadlo. Vyliezli sme detsky aj na rozhľadňu a tam mi celkom detsky uleteli lístky na 10-tom schode. Dal som si ich takticky pod klobúk a už po desiatich krokoch som si musel utrieť čelo. Pred nami bolo ešte 289 schodov a ja som mal panickú obavu, že tam úplne hore bude chcieť niekto kontrolovať lístok. Že tie lístky nemám som povedal až cestou dole a že som ich mal uložené v klobúku až o dva dni. Pre istotu. Aby nereagovali dospelácky. Skvelé boli parky tak ako ich ponúkal bedeker. Dokonca aj Stromovka, ktorá mala byť trošku menej atraktívna bola atraktívna. A plná kačiek. Kačky boli vôbec všade. Milión turistov a milión kačičiek, ktoré za vami prídu hneď ako sa objavíte. Myslím kačičky, nie turistov. A labute. A vôbec. Bolo to skvelé. Detská Praha ma očarila. Mala veľa prestávok a chodí sa z kopca. A po ceste je veľa kaviarní. Naša dcéra je kaviarenský typ. Aj my sme kaviarenské typy. Minuli sme veľa peňazí na latte a cappuccino a hruškový džús. Objavil sa len jeden vážnejší problém. Dcéra dáva v kaviarni prednosť čiernemu čaju s medom a mliekom. Med nemali skoro nikde a tak si myslím, že bedeker o pražských čajoch s medom a mliekom by niekto mohol napísať. Ja nemôžem, tak dlho som tam nebol. Ale aj med sme nakoniec našli.

Moja dcéra sa občas správa dospelácky. Ja sa občas správam detinsky. Posledný večer sme si boli posedieť v Riegrových sadoch pri vyhliadke na nočnú Prahu. Bolo tam milión ľudí a žiadne kačky. Sedeli sme na tráve a vedľa ( v tme ) hrali na gitaru a spievali. Moja žena s dcérou začali spievať tiež. Hanbil som sa za nich a za seba, že sa za nich hanbím. Tak som im hovoril: pokojne si spievajte ale odsadnite si, akože sa nepoznáme a potom, keď dospievate sa akože stretneme. No hanba. O tom v tom bedekery nič nepísali, že deti spievajú o polnoci pri výhliadke na nočné mesto a ani o tom, ako sa má správať ich otec.

Zabudol som na tisíc vecí. Na všetko čo Praha ponúka deťom a ich rodičom. Sklamaním bol vlastne len hračkársky obchodný dom, na ktorý sa dcéra tešila najviac, ale o tom písať netreba. Prebolelo rýchlo. Lebo bolo to úžasné a do dokonalosti chýba už len pražská zoo ale tá nie je len o deťoch. To bude samostatná kapitola. Teraz stačí len to, že dcéru pohryzol lemur a žena mala očný kontakt s gorilou a skoro plakala. Žena, nie tá gorila. 

A len tak mimochodom, na výlete boli s nami aj  vegetariáni , košičania a  abstinenti.