Pri pojme vzdelanie sa nám vynárajú spomienky zo školy či už základnej alebo strednej kedy sme začali získavať základné poznatky ktoré nás mali doviesť buď do dobrého zamestnania alebo na štúdium na vysokej škole. Môžeme si spomenúť na chvíle keď sa nám nechcelo učiť lebo sme si mysleli že to vieme a nepotrebujeme si to ešte zopakovať. A pri písomke sme potom banovali že sme si to ešte raz nepozreli. Možno sa pri tomto slove naše myšlienky vrátia k maturitám na ktoré sme mali celý akademický týždeň aby sme sa na ne naučili. Môžeme si spomenúť na rôzne vety ktoré boli také od veci že sme nimi rozosmiali nielen svojich učiteľov ale aj pozvanú porotu a ako sme sa pri tom strápnili.

Pri tomto všetkom si môžeme položiť otázku: Stačí nám len vzdelanie na to aby sme boli nielen múdri ale vedeli aj iných pochopiť a po prípade im aj pomôcť? No nie. Vzdelanie z nás neurobí citlivých ľudí ale ľudí bez citu ktorí zostali len v rovine pojmov a zákonov ktorí nedokážu cítiť s ostatnými ľuďmi a idú len podľa predpisov bez ohľadu na ostatných. Pri týchto slovách nás môže napadnúť že takto podobne robili aj farizeji. Už nežili podľa citov a správnej viery ale zaviedli vlastné zákony. Nakoniec ani Sobota pre nich nebola len na modlitbu ale na dodržiavanie prísnych zákonov. Keď mali potom spor s Ježišom o správnom vnímaní soboty Ježiš povedal: „Sobota bola ustanovená pre človeka nie človek pre sobotu.“

Vzdelanie prináša síce nejaké poznatky no nie múdrosť v konaní a pracuje s informáciami najrozličnejších odborov ľudskej činnosti. Dnes nám prináša poznatky o hmotnom svete, o prírode o vlastnom jazyku no neprinášajú duchovnosť.

Doteraz sme sa zamýšľali čo je vzdelanie ale mali by sme sa aj pozastaviť nad duchovnosťou keďže podľa citátu keďže sú nerozlučiteľné. Duchovnosť by sme mali spájať s vierou a láskou v ktorých je ukrytá citlivosť, dobrota ,pochopenie ,láskavosť ,trpezlivosť a iné dobré vlastnosti. Neraz sme premýšľali nad tým ako môžeme lepšie prispieť k budovaniu spoločnosti a viesť dôkladný kresťanský život. Ale pre žitie správneho kresťanského života nám nemôže stačiť len naučenie sa pojmov ktoré nevieme ani vlastnými slovami vysvetliť.

Ak nebudeme spájať vzdelanie s duchovnosťou staneme sa telami bez duše a citu. Nebudeme vedieť pochopiť ľudí v trápení a keď od nás bude niekto niečo chcieť budeme vždy za to pýtať nejakú odmenu aj keď ten kto nás pýta o pomoc nemá nič čo by nám ponúkol. V tom momente mu ani nepomôžeme. Myslím že sa treba zameriavať nielen na to pozemské ale aj na to duchovné.

Väčšina ľudí si myslí že zmyslom existencie človeka je poznávanie nových vecí a objavovanie nových technológií ktoré budú posúvať dobu dopredu. No stáva sa to práve naopak napriek novým vylepšeniam ktoré posúvajú dobu dopredu a uľahčujú nám život čo má veľmi zlý dopad na naše zmýšľanie neochota pomáhať a pracovať sa v Európe stáva samozrejmosťou. A tak nie je žiadna ekonomická kríza ale skôr kríza lenivosti v našom svete. Každý sa chce len vzdelávať a popri vzdelaní zabúda na city ktoré sú dôležitejšie ako napr. vedieť zastaviť šírenie eboly. Keby lekári nemysleli ako len vynájsť liek za ktorý budú pýtať dosť veľkú sumičku ale sa snažili zlepšiť životy chorým tak by sa ebola tak veľmi nerozšírila a zostala by len v hŕstke ľudí ktorých by postupom času vyliečili.

Ak vo svojom konaní používame len vzdelanie stáva sa bezcitným, vypočítavým v ktorom chýba úplne vnímanie svedomia a posilňuje len naše ego po ktorom nebudeme myslieť na druhých ale len na seba a na naše vlastné dobro a nebudeme prihliadať na druhých ktorým svojím konaním ich dobro upierame. Zameriavame sa len na náš vlastný blahobyt a popri tom zabúdame že týmto konaním si nezískavame priateľov ale len viac nepriateľov ktorí budú číhať na náš život alebo budú čakať na našu smrť a po nej si rýchlo intrigami poberú všetko čo si ten človek nahonobil.

Doteraz som rozprávala o možnostiach kedy vzdelanosť a duchovnosť spolu nie sú. Ale sú tu aj spoločenstvá a ľudia ktorí nám ukazujú aká harmónia môže nastať keď spojíme vzdelanie a duchovnosť. Vtedy môžeme hovoriť o skutočnej múdrosti. Správni ohlasovatelia viery by preto mali byť nielen vzdelaní ale mali by v sebe niesť prvky viery a lásky. S vierou môžeme spájať odovzdávanie sa Bohu do jeho rúk. Ale čo to má spoločné s láskou. No je tu veľa vecí ktoré sú potrebné pre vedenie hodného kresťanského života a zároveň aj potrebné pre správnu evanjelizáciu spoločnosti. Napríklad dobrota deliť sa z ostatnými aj o svoju poslednú kôrku chleba alebo láskavosť pomôcť druhému v núdzi ,mať pre druhých pochopenie ale aj mať trpezlivosť s tými ktorí s nami nemajú.

My kresťania by sme sa mali skrze múdrosť ktorá pramení zo vzdelanosti a nábožnosti snažiť ohlasovať Božie evanjelium do celého sveta a zároveň svojím životom a skutkami privádzať iných ľudí na vieru v Krista.