Normálka mi tá jedna hodina urobila v mojom biorytme chaos. Nechcem sa prikláňať k možnosti, že by som mala už začať používať diár, je jednoduchšie hodiť to na zmenu času. Od soboty sa dávam do poriadku a furt nič. Rána sú veselé a večer omdlievam od únavy.

    Pekne rozosteliem posteľ, zapnem telku, áno mám telku v spálni, a čo? Jasné, že je to rušička spálňových hier ale aj tak je to jedno, lebo moja láska má na kolenách radšej notebook ako mňa. Takže telka je teraz môj verný milenec, fuj čo to vravím, spoločník na večerné zaspávanie. Je fakt, že nepohladká ani nepobozká, ale zase krásne zaspieva a niekedy aj rozosmeje.

    No ale nie toto som chcela , skôr ma bavia tie rána. Zobudená o hodinu skôr, premýšľam v teplej posteli nad tým čo ma čaká. A keďže patrím k človiečikom čo sú dôslední a chcú mať plán splnený na sto percent, tak pekne jednu vec za druhou si zopakujem.

   To ako keď som išla prvý krát šoférovať, uprav si sedadlo, zrkadlo, juj nie tak, že sa vidíš aká si krásna ale aby si videla dozadu, naštartuj, zapni si pás, zapni svetlá, a ideš.....a zase som mimo, takže ráno premýšľam čo cez deň spraviť, neviem ale prečo začnem s tým opakovaním až od chvíle čo prekročím kancelárske dvere. To potom to, čo mám spraviť ráno doma ide úplne mimo mňa. Včera som odišla krásna, spokojná a veselá ako pekne som to ráno zvládla, až kým som išla platiť úžasné raňajky v obchodíku oproti práci,  aha..., šikulka si, kabelku máš síce vhodnú k topánkam, ale peňaženka ostala v tej druhej. Šup nákup späť do regálov a pocit, že som ušetrila pár eur ma vôbec nepotešil, lebo hlad bol silnejší.

    A dnes? No neviem, či sa už podarí znormalizovať môj stav, alebo fakt zájdem k odborníkovi, nech povie či ešte môžem medzi ľudí, ale dnes ráno som sedela v spodnej bielizni, (no rozumieme všetci, že to je podprsenka a nohavičky) na posteli a dumala čo ešte mám urobiť, make up nahodený, tak sedím a varím mozog,  začala som peňaženkou nech viem či je už v správnej kabelke, že môžem pokojne odísť a čo pri tom nerobím? Hmm... obliekam na seba podprsenku číslo dva, kukám, že čo to? Veď jednu už na sebe mám, no asi fakt navštívim nejakého fešného odborníka, ale môžem tam ísť v dvoch podprsenkách? Nenechajú si ma rovno na pozorovanie? Ach jaj, najlepšie to zabil môj drsňák, kukol na mňa a vraví: „ Tá druhá je na brucho?“ No nezabiť ho, bolo dosť silné držanie sa na uzde, takže asi ešte nejaké sebaovládanie mám.

   Tak krásny dník, plný voňavých jabĺčok a slnečných lúčov a ak by som ostala kdesi v medzipriestore normálnosti a šialenstva, ozvem sa aj tak. J