predošlá časť

Stávaš sa výnimočným tým, že si s ňou a len si ďalej hovieš v jej objatí a teším sa akoby si prišiel na princíp života. Život s ňou je život v dvoch svetoch. Ten prvý je plný fantastických predstáv o tom aká to musí byť urodzenosť vštepená do nej, keď má k sebe takúto úctu a ten druhý je o krásne poznania, že nad očakávanie sa s touto urodzenosťou dá aj normálne žiť. To ťa upokojí. Aj telo hada ťa už nechladí, ale príjemne hreje.“

             „Poloomámený som zbadal ako si pred nás kľaklo ďalšie dievča. Len sedí a pozerá sa mi rovno do očí. V pohľade má zvláštne pochopenie, ako pre túto chvíľu tak aj pre moje strácanie vedomia. Sleduje ako sa navzájom dotýkame, celý ten čas. Chvíľami sa mi zdá, že som vedomie stratil úplne a len čo sa z toho spánku či úpadku mysle preberám, zisťujem, že všetko je také isté. Tá plavovláska mi sedí v lone, tú s hrdzavými vlasmi len zozadu cítim, nevidím ju.“

             „Možno raz zistíš, že žltá je synonymum pre bielu a modrastú, skutočne žraločiu farbu tajomstva, že červená je synonymum pre hnedú, pre pestrú a výstražnú farbu a čierna je synonymom pre tmavozelenú, farba páchnucej smrti a zmyselnosti zo zatratenia. Možno práve v ich farbách tkvie prekvapenie, ktoré musí prísť. Musí, pretože po tom čo teraz žiješ, po tom čo sa ti ponúklo a ty si to nechytil pevne do rúk, chodí prekvapenie chodí tak prirodzene ako smrť pre umierajúcich.“

             „Pozerá na nás temer bez výrazu, kamennou tvárou, bez záujmu, hnevu či radosti. Nemôžem ju však prehliadať, stále ju cítim pri sebe, chvíľami viac než tie dve. Nemusím sa na ňu dívať, viem, že tam stále je, že tam stále sedí a pozerá.“

             „Prekvapenie prinesie práve ona.“

             „Zrazu sa zhrozila akoby uvidela niečo hrozné. Teraz vo mne skamenela všetka tá vášeň a akoby razom vo mne spadla úplne na dno a tam sa rozbila.

Počul som v ušiach ako tie kamene praskajú a s hrmotom sa potom rútia mojím telom dole. Pocítil som hroznú samotu a nebezpečie. Had, ktorý sa okolo nás zvíjal sa zrazu silno mykol. Všetkých troch nás jeho sila šmarila pod obrovského tvora.

Zrazu neviem dýchať, neviem nabrať dych. Nastalo šialené tempo boja. Nemal som kontrolu vôbec nad ničím a dokonca som ani nevedel či som účastníkom boja, alebo tam prebiehal priamo pri mne.

Do očí mi špliecha voda, cítim v pľúcach silný kŕč a dusím sa. Akoby som sedel hadovi na chrbte a zároveň sa ho niečo rovnako silné snažilo zabiť. Možno sa snažilo zabiť mňa a had ma chránil, nevedel som, ale bolo to zbesilé tempo.

Voda všade špliechala, všetkých troch nás metalo okolo, ale tie ich rýchle pohyby som nestihol vnímať. V jednom okamihu boj ustal a ja som cítil ako had v poslednom kŕči umiera. Hadove telo sa napína a ja v jeho kŕči cítim ako sa mi z tela vytráca život. Zovretie povoľuje, umrel.

Až teraz som si všimol ako okolo mňa prechádza veľký aligátor. Konečne som sa nadýchol. Bol som teda len svedkom boja, ale ledva som lapal po dychu.

Voda okolo mňa je plná krvi. Pár metrov odo mňa sú aj tie dve dievčatá. Plavovláska nehybne leží v krvavej vode a červenovláska nad ňou kľačí, asi plače.

Krokodíl zastal pri stále pokojne sediacej brunetke a ľahol si do vody. Červenovláska vstala a ja som vedel, že tým skonštatovala jej smrť.“

             „Čierne vlasy, čierna farba, tmavozelená. Tá je schopná nekonečnej sebaobrany a vzťahom medzi vami sa staneš súčasťou jej samej. Neobraňuje teba, aj keď to tak vyzerá, obraňuje váš vzťah, v ktorom má všetko čo potrebuje. Dokonca keby ti niečo hrozilo, nepomohla by ti pokiaľ by to priamo neohrozovalo vzťah.

Jej tresty sú smrteľné. Nikomu neublíži bezdôvodne, ticho leží na tichej hladine, kde len o pár metrov ďalej pije smädné nič netušiace zviera. Dostane však hlad, či jej rodina dostane hlad a vtedy sa začne krutý a nespravodlivý boj tichého a prefíkaného lovca a nič netušiacej koristi.

Toto celé budeš môcť sledovať len z pozadia, z bezpečia rodinného krbu a opäť tým, že si jediný, ktorému nič z jej krutosti nehrozí, sa nosíš po tomto svete vedľa jej boku ako kráľ, vládca, ktorý jediný si zaslúži takúto ochranu ešte aj zo strany kráľovnej. Občas ti jej správanie pripadá veľmi nespravodlivé, ale uvedomujúc si, že to robí pre teba, tvoje rozpaky tíši. A priať si, aby to nerobila by bolo žiadať, aby sa vzdala toho všetkého čím je krokodílom.“

             „Urobila len dva kroky a krokodíl pokojne ležiaci pri brunetke sa ku nej nervózne otočil a pomaly urobil tiež dva kroky ku nej. Dievča ostalo stáť. Možno to celé bolo kvôli mne, možno nie .. a tak ak nie som vinný, krokodíl mi neublíži. Vstávam od mŕtvej plavovlásky a pomaly idem k nemu. Prechádzam okolo červenovlásky, už som len kúsok od neho. Krokodíl má mierne otvorené ústa, trčali mu z nich všetky zuby. Ani sa nepohol, bol ako kameň ako nevypočitateľný maniak.“

             „Vstane.“

             „Čudujem sa, ale ešte aj v takejto chvíli dokážem skonštatovať jej prenikavú krásu. Preniká cez tragiku chvíle, preniká cez doterajšiu krásu inou krásou.“

             „Krása, tá splodí blázna kedykoľvek.“

             „Idem k nej, dosť blízko.“ dal som jej facku. „Necítil som to tak, ale dal som jej ju. Netušil som akú silu som v tej chvíli v sebe mal, ale padla do vody a krokodíl v tom okamihu ušiel. Prepadol ma strach.“

             „Už nič nechci, nechci aby niečo prichádzalo. Chci pokoj, mať chvíľu čas na činy, ktoré budeš chcieť spraviť a nebudeš ich len konať. Chci ich chcieť.“

             „Je mi z tej všadeprítomnej hmly dusno a z toho všadeprítomného tepla teplo.“  

             Stále bolo ráno, slnko stále nevyšlo, všade bolo ticho ako pred narodením.

             „Vrátim sa.“

              Bolo trochu chladno, ale založil som oheň v krbe a ľahol som si do hustej kožušiny.

                                                 pokračovanie                                                      

© Siajen