Táto séria článkov bude o tom ako som s chlastom začal, ako to pokračovalo a ako to dodnes neskončilo. Nebudem moralizovať lebo nechcem, budem len premýšľať nad tým, čo a ako. Kedysi som nepil vôbec, vlastne, ak nerátam jednu divokú chatu, nepil som do svojich dvadsiatich troch rokov. Veľa dalo, veľa vzalo. Dalo kopu srandy, vzalo kopu času. Bol to divoký predposledný ročník vysokej školy, boli sme mladí alebo aspoň mladší ako dnes a život vyzeral ružovo. Tak sme si ho prifarbili chlastom. Na červeno, začínal som rumom. A očaril ma. Aby ste rozumeli, našiel som si frajerku. Baba z dediny pojala v podstate introverta s odporom k chlastu. No, ale človek mieni, ženy menia a pánbožko sa len prizerá. Dokonca som ožratý vymýšľal básne. Idiot. Že bola frajerka z dediny je dôležité. Teraz na dedine žijem a pohárik je tu normálnou vecou. Bez poldeci sa ľudia stretnú iba v kostole a tam pije len farár. Nenájdete tu partie mladých ako na sídliskách. Tu všetci sedia v krčme od pätnástich a popíjajú. Pohoda. Aj keď, jak sa vraví, kto v pätnástich mieša pivo s vodkou, v dvadsiatke bude miešať piesok s cementom. On chlast nie je najhoršia vec na svete, ani niečo, pre čo sa oplatí prežiť život v krčme, lebo sa to neoplatí. Jedna frajerka mi raz povedala že ma alkohol zdržiava. A azda mala pravdu, je to múdra žena. Alkohol je nesmierne zaujímavý fenomén. Pomohol mi odbúrať kadejaké spoločenské neschopnosti, nadviazať dobludu známostí, narobiť kamarátov. Až pokým mi pred pár mesiacmi neprišlo divné, že si nepamätám o čom som sa vlastne rozprával. Pijem ďalej, obmedzene a obvykle decentne. Ak práve nie som na chate, u kamaráta a neviem kde všade. Každopádne, už len cez víkend a maximálne sedmičku. Pre dvoch. Písať sem budem spomienky z minulosti aj súčasnosti. Taká malá sonda do života s pohárikom. Nie som ani za ani proti. Takže tak.