Sedím tu, hneď vedľa otvoreného okna. Na prízemí, takže som v kontakte s tým, hentým oným daždiskom či aká apokalypsa tu začala. Čo ma dnes čaká? Učiť sa, učiť sa, strašne moc učiť sa. Ako som prišiel do tohto stavu? Za všetko môže asi počasie. Rossa nejako zmohlo, mňa tiež. Ráno som sa zobudil. Zobudil som sa spotený. Viete čo to je? Hneď od rána mať ten hnusný pocit upchatých pórov od potu a lepkavú kožu? Nie, nie som žiaden humusák, išiel som sa hneď okúpať... A nejako si zariadiť ten deň, deň s nízkym tlakom, či čo mi to niekto rozprával.

Najmenšie zdvihnutie zadku a súvislá veta mi totiž robí problém. Nie že by som nemohol, mne sa skrátka nechce. V tomto mám existovať? Študovať? Robiť? Ani nápad, zajtra som PN (čítaj péen) aj keby kotolne padali. Fajn, to by bolo... Čo ma to dnes ešte... mám niečo? Nejaký pálčivý pocit hentam vzadu v hlave mi nedá pokoja. Nedeľa, nedeľa, nedeľa... hm... stôl = vstupenka = divadlo. Mám to! Divadlo. Jasné, dnes som chcel ísť do divadla. Že vraj Slovenské národné, to aby som aj nejako vyzeral. Kravata, vesta, slušné nohavice... Niečo také. A už je čas? Vyrážame sa kultúrne vyžiť.

Historická budova opery, pozor-pozor, vyzerá to super (aj keď ideme na činohru). Usadíme sa s kamarátkou na balkóne, rozoberáme už neviem čo, asi pocity z takýchto sfér, keď tu zrazu uvidím neznámeho mladíka. A v tričku. A v šortkách. A v divadle. V Slovenskom národnom... Neverím vlastným očiam a zazerám. Viem, že sa zazerať nemá, ale ja si nemôžem pomôcť. Neskutočné, kde to sme. Tento človek totálne degraduje celú kultúrnu akciu. Otrasné, že ho pustili... Á pomaly začíname. Je tu poloprázdno. Asi preto sa pani povedľa rozhodla, že ju bolia nohy a nič sa nestane, keď si vyzuje topánky a prevesí si ich cez sedadlo pod (pred) ňou. Vážne, ani sa nečudujem, že mi neveríte. Slovenské národné divadlo, a prevesené nohy... Hm, už vidím dvoch ľudí takto pekne uvoľnených. Môj ty bože...

Fajn predstavenie, komédia, pobavili sme sa a tlieskame. Všetci tlieskame až na prevesenú pani, ktorá si mimochodom počas predstavenia stihla prevesiť aj ruky. Vyzerá ako unavená opica v ZOO, ktorá má už dosť všetkého okukovania ľudmi. Rozmýšľam, akoby zareagovala, keby som ju prehodil cez balkón dole...

Pondelok, už celkom pochopiteľný pondelok, nakoľko sa mi zhmotnil do tejto nepríjemnosti, horšej ako realita.

Tak tento pondelok už celkom chápem. Niekto si tam hore zo mňa robí prdel. Seriózne. Dnes už necestujem. Som napevno rozohodnutý, že dnes už nie. Trikrát mi už ušiel autobus rovno pred nosom. Tri, slovom tri... Zatínam päste a volám do neba: „Ty parchant!“

Tak ostávam doma, vyťukávam do Open Office (čítaj oupn ofis) nejaké nezmyselné písmenká. A myslím na absolútne iné veci, lebo by som bol najradšej absolútne niekde inde a s absolútne niekým iným.

Osamelý Žofre Vínr (čítaj Joffre Wiener).