Poznala som raz jedného uja. Už bol starý a trochu chorý. Bol aj na vozíčku. No, vždy keď som šla zo škôlky z druhej strany na mňa hneď  volal. A ja celá vytešená vždy som k nemu pribehla, ani sa nikto nenazdal a už som bola pri ňom. Vždy som mu toho veľa rozprávala,a stále som vlastne len rozprávala. On ma počúval naozaj pozorne- čo nedokáže každý dospelý pozorne počúvať dieťa.Ono ani nechce aby ste odpovedali- len aby ste pozorne a s pochopením počúvali.

On mi sem- tam niečo povedal. Ja som mu vždy chválila a obdivovala jeho kaktusi, ktoré mal poukladané na parapetnej doske svojho domu. On mi vždy hovoril ako sa o ne stará a pestuje. Možno to je teraz dôvod, že kaktus je môj obľúbený kvet a dnes sa už o dva starám. A snažím sa to robiť presne s takou láskou a radosťou ako on.

Nikdy na neho nezabudnem.Ani na to ako mi dal raz banán a ja som bola strašne rada, bolo to pre mňa niečo veľmi cenné, čo nedokáže vo mne vzbudiť nič luxusné. Ja som sa poďakovala a schuti sa doň pustila a samozrejme ponúkla som aj jeho. Nezabudnem ani na to ako sa mi dal napiť jeho čaju.

No, teraz je od toho už veľa, veľa rokov a ja ani neviem ako sa to naše kamarátstvo skončilo. Doteraz neviem ako sa volal. Už zomrel. Je mi za ním smutno........ Môjho starého, chorého, ale kamarátskeho, milého, láskavého a doborotivého uja. Uja bez mena...............