Oči... A znova sa stretávajú. Jeho oči také ako vždy. Krásne a plné toho všetkého čo na ňom milovala. Dokázala by sa do nich pozerať celé hodiny, len tak a čítať v nich ako v nejakej nádhernej knihe, ktorú vezmete do rúk a nedokážete ju odložiť. Jednoducho to nejde, je príliš nádherná, príliš tajuplná, príliš plná myšlienok a pocitov, ktoré si chcete uchovať navždy. No vie že to nejde. Tato chvíľa sa nedá zastaviť a tieto oči sa na ňu nebudú pozerať večne. Preto sa snaží byť prítomná duchom, prítomná tu a teraz, aby dokonale precítila pocity, ktorých tu je toľko. Má pocit že sú všade, že sa o chvíľu nebude môcť nadýchnuť, lebo tak nasýtia vzduch, že už miesto naň samotný ani nezostane. Je tu len on a tie pocity. Ako obláčiky, nádherné obláčiky, ktorých keď sa človek dotkne pocíti všetko to o čom cely život len sníval. Vie to? Vidí to v jej očiach? Cíti sa pri ňom úplné priehľadná, ako keby pred nim stala len jej duša, bez tela, bez tej fyzickej bariéry, ktorá ich duše od seba tak nemilosrdne oddeľuje. Oči sú zrkadlom duše, tak sa to hovorí. Verí tomu. Musí to byť tak, veď keby sme na ne upriamili celu svoju pozornosť, nepotrebujeme ani rozprávať. Sú tu len oči a svet okolo nás. Takto by vyzeral svet lásky...