Leto vrcholilo. Laura sa niekoľkokrát odvážila vyjsť pred dom a poprechádzať sa v jeho blízkosti. Posedávanie na slnečnom balkóne jej viac nestačilo ... potrebovala sa hýbať, cítiť, že žije - rovnako ako stromy, kvety a tráva okolo nej.

     Po svojom byte sa Laura teraz dokázala pohybovať bez problémov, hoci ešte zďaleka nie takou rýchlosťou, na akú bola zvyknutá kedysi. V prípade potreby sa pridržiavala nábytku okolo seba. Pri odchode z bytu sa jej neodmysliteľným sprievodcom stala barla. Na jej istotu sa učila spoliehať od prvých dní, keď získala dostatok odvahy postaviť sa na „svoju“ umelú nohu.

     Dnes sa už iba trpko usmievala pri spomienkach na to, s čím všetkým sa musela pobiť a popasovať. Najmä neznesiteľná bolesť prvých dní. Neznesiteľný pohľad. Pocit, pri ktorom netušila, či ide omdlieť od bolesti alebo od toho hrozného pohľadu.

     Neustále prenasledovaná myšlienkami, že niečo takéto sa stáva iba vo filmoch, hľadala spôsob, ako ďalej žiť a nepodľahnúť depresii, ktorá sa pevne zahryzla do jej – predtým na všetko odhodlanej – mladej duše. Koľko zlosti vyliala na svojich najbližších v presvedčení, že na svete nikdy nikto netrpel toľko, čo ona.

 
     V nedeľu bude Kamila oslavovať tridsiate narodeniny. Na nedeľný obed pozvala celú rodinu. Keďže rodičia bývali na opačnej strane mesta, jazdili ku Kamile autom a po ceste sa vždy zastavili pre Lauru. Aj tentokrát mama zavolala, aby sa s Laurou dohodla, kedy po ňu prídu. Tentoraz Laura odvoz odmietla. Už dávnejšie sa rozhodla, že ešte pred začiatkom nepríjemných jesenných dní prejde pešo zo svojho domu ku Kamile. Nebola medzi nimi príliš veľká vzdialenosť a ako zdravá túto cestu zvládala v pohodovom tempe za dvadsať minút.

     Laura sa rozhodla, že nadchádzajúca nedeľa bude pre túto skúšku tou ideálnou. Vonku panovalo príjemné slnečné počasie, už niekoľko dní nepršalo a nebola ani veľká horúčava. Hoci rodičia sa ju snažili od tohto úmyslu odhovoriť, bola tvrdohlavo presvedčená, že ten správny čas už nadišiel. Nechcela nečinne čakať, chcela sa stať opäť aktívnou.

     „O niekoľko týždňov príde jeseň, po nej  dlhá zima. To, čo nezvládnem teraz, pred zimou, ma počas jej trvania iba posunie znovu dozadu. Chôdzu, ktorú nenatrénujem na bezpečných chodníkoch počas slnečných dní, tú na zamrznutom asfalte nebudem môcť trénovať,“ – argumentovala.

     Kamila sa postavila na jej stranu, hoci aj ona mala isté obavy. Ale verila, že sestre viac pomôže povzbudzovanie, než brzdenie jej snahy. Mnohému ju v posledných rokoch priučila jej dcéra. Objavovala tajomstvá života a nezaobišlo sa to bez rozbitého čielka či porezanej ruky. Hoci v sebe dusila strach z toho, že sa jej jedného dňa stane niečo hrozné, nemohla jej brániť v tom, aby žila a spoznávala fungovanie tohto sveta.

     A už vôbec nemohla brániť Laurinej snahe opäť znormalizovať svoj život. 

xxx