Vanda ležala vo vani a premýšľala. O Teovi.

V myšlienkach ju rušil nekonečný monológ  hornej susedky, ktorý miestami naberal intenzitu hraničiacu s hysterickým záchvatom. Susedov si nevyberieš a mladá slečna, ktorej tento vodopád slov bol určený, podobne premýšľala o vytočenej matke.

     Zamyslene si prechádzala rukou po prsiach. Vŕšila si na ne kopčeky peny a potom ju rozotierala krúživým pohybom, až z pod nej vykukli tmavohnedé drobné bradavky.

 „Ešte vedia poblázniť,“ polichotila  v duchu svojim prsiam.

     Skoro štyridsaťročnej Vande nikto nehádal viac ako tridsaťtri, skôr tridsať. Na tejto, pre ňu lichotivej skutočnosti, sa podpísala genetika predkov z otcovej strany. Starý pán Telman sa udržiaval vo forme pravidelným hraním tenisu, a plávaním. Vzpriamené držanie tela a rezká chôdza skôr pripomínali dôstojníka vo výslužbe, ako investičáka. Ranné plávanie v blízkej prírodnej nádrži robilo však vrásky jeho starostlivej manželke. „Ty starý somár, čo ak ti príde zle v tej vode. Kto ťa zratuje, keď tak skoro sa tam nikto ani neprechádza, a nie to ešte pláva?“, bývala častá výčitka na adresu tohto muža, ktorý sa rozhodol, že bude starnúť po svojom.

„Čo blbnen,“ pristihla sa, ako jej ruka zablúdila medzi stehná.

„Je to taktika, alebo som pre neho len kamarátka?“, premýšľala a rukami skúšala pevnosť stehna a lýtka na pravej nohe.

„Zase to ostane na mne. Potom sa tí sviniari môžu tváriť ako neviniatka. Ja nič, ja muzikant. Však to ty....“

Reakcia bradaviek na podvodnú masáž sa nedala prehliadnuť.

„Vanda, Vanda, ale pokiaľ sa nehodláš preorientovať na trvalú autoerotiku, musíš si s ním pohovoriť narovinu!“, sľúbila si s rozhodnosťou Napoleona, veliaceho do útoku.

„Čo ak ho vystraším?“

„Sakra to je situácia. Uvažujem ako nadržaná kobyla, zatiaľ čo žrebec...no, dajme tomu skôr plemenný kôň...dobre, no tak plemenný, ale troška za zenitom...si veselo spása trávu v mojej blízkosti a tvári sa, ako by sa nechumelilo.“

„Sakra, sakra, sakra, keď ja chcem práve jeho. Ten jeho ležérny štýl, akým sa pohybuje a gestikuluje. Ten bystrý pohľad spoza akademických staromódnych okuliarí. Pri rozhovore s ním sa nikdy nenudím a jeho hlas... Ten jeho hlas!“

Pri spomienke na jeho hlboký, jemne zamatovo zatiahnutý basbarytón, sa znova vzrušila.

„Ale už dosť! To tu chceš ako taká pojašená náctka provokovať svoje libido do nepríčetnosti? Alebo ako stará harcovníčka ... stará, to sa mi teda podarilo, že stará... Hm...“

„Náááhodou... ešte som zaujímavá aj pre oveľa mladšie ročníky.“

     Zablúdila mysľou na posledný večierok poriadaný vo firme jej kamošky Yvety. Ten mladý chalan, ako sa len volal. Roman? Marek?

Róóóbert! Spomenula si. Robko, Róbertko, bože na čo zas nemyslím.

Mal pestované dlhé vlasy stiahnuté do copu a zvedavý pohľad, ako jeho všadeprítomná zrkadlovka. Svojim Nikonom do úmoru zvečňoval prchavé okamžiky oslavy a prenasledoval trošku priopitú Vandu, až jej to bolo nepríjemné. Nie ten jeho očividný záujem o jej osobu. Ten jej veľmi lichotil, ale uvedomovala si prítomnosť fotoaparátu, ktorý všetko odhalí. Toaletu stále niekto okupoval a ona si zabudla to malé zrkadielko, v ktorom by mohla aspoň skontrolovať, či sa jej nerozmazali tiene a či ten super propagovaný rúž, čo sa nikdy nezmaže, ešte celý neskončil skonzumovaným jedlom strhnutý v žalúdku. Cítila miernu špičku, pri ktorej jej zmysly fungovali akosi ostrejšie a kritickejšie voči okoliu a hlavne voči sebe samej. Alibisticky, mysliac, že nikým nepozorovaná, vytratila sa radšej do nočného ticha. Mobilom zavolala známeho taxikára a nasmerovala o ulicu ďalej.

     V prázdnote nočnej atmosféry bytu si sadla do kresla a s uspokojením pozorovala súmerné štíhle dlhé nohy.

„Ako jej to ten Róbert povedal? Že dlhonožka? Tak teda dlhonožka, fajn,“ s úsmevom na perách zadriemala vtedy od únavy a suchého Merlotu.

pokračovanie