Tak som si včera vyleštila poháre. Nová obývačka začína u nás žiť. A dobre sa v nej aj žije, úžasná sedačka... Ešte  pár drobností a je presne taká o akej snívam už asi tri roky. Sedela som na malom stolčeku a leštila poháre. Našla som jeden čo ukrýval tajomstvo. Ukázala som ho dcére. Pozrela na mňa a s úsmevom povedala: „Viem mamina doniesla som ti ho od babky zo sekretára.“ Zabudla som na to, že ho mám. Je to malá napoleonka na koňak, na nej vygravírované moje meno a vo vnútri kúsok črepinky a zelená stužka. Ach jaj sladkých osemnásť. Stužková a motto našej triedy... aha takéto:

„Neplač keď sa tvoje sny o živote rozbijú na črepy, veď črepy prinášajú šťastie.“

 Nepamätám si už kto je jeho autorom, ale myslím, že John Lennon. Vrátili sa mi zase spomienky, spomienky na tých sladkých osemnásť, život pred sebou a chuť dokázať všetkým, že som výnimočná. Tak som si podumala, čo všetko som chcela byť. Najprv kaderníčka, mama zamietla, že mám hlavu na lepšie. Druhé v poradí bolo, že budem letuška, to už vzala lepšie, lenže môj profil bol celkom nevyhovujúci. Takže zamietla to nie mama, ale zriadenie v štáte. Tak tretie, chcela som byť mamou v detskom domove. No nič ani to nevyšlo a tak som tam kde som. Spomienky sú v pohári, a ja som šťastná, že ma život nasmeroval sem. Teda tým smerom čo idem. Takže neplačem, sny sa rozbili a tie črepy mi  priniesli šťastie. Taký maličký kúsok črepinky a toľko dobrého v mojom živote.