Myslíte, že ľudia pod váhou cudzieho prostredia dokážu zmeniť svoje pravé ja? To skutočné JA, ktoré ostáva navždy v nás?
Aj keď je človek ďaleko od sveta na ktorý bol zvyknutý. Len Boh vie robiť zázraky, a toto by určite zázrak najhrubšieho zrna bol.
Ani dva roky najintenzívnejšej liečby by nepomohlo urobiť zo zlej buriny izbovú neškodnú rastlinku.
A presne takto som mu to vykričala. Čo si myslel? Že sa celá uslintaná vrhnem do jeho náručia a pri pivku a cigaretke budem ticho spomínať na tie krásne chvíľky?
Hlupák. Na jeho mieste by ma ani nenapadlo sa vracať naspäť, a nie to ešte vyhľadávať staré známosti!!
Hlupáci. A ja medzi nimi. Neviem načo som tam šla. Znova všetko ožilo.
Nezmenil sa. O tom ma nepresvedčí.
A vlastne, aj keby sa zmenil, ja sa to nedozviem. A ani nechcem.
Som na seba taká nasratá, že keby mám chuť sa rozdvojiť a nakopať sa do riti. A potom si na ňu dať vytetovať „KRAVA“.
Toto má byť ten slávny princíp, že človek sa učí na vlastných chybách? V živote sa z ničoho nepoučím.
Vážne si myslel, že za dva roky, som ostala stále taká sprostá ako som bola vtedy? A potreboval si dokázať, že na neho stále myslím?
Ale pravdou je, že aj ľudia ktorí vám ublížili, vám nikdy nebudú ľahostajní. Keď už nič, tak ostal aspoň súcit. Ten najzradnejší pocit v tomto prípade. Nikdy som nikomu nič zlé neželala, a jemu tiež nechcem. Ale nech sa nič, čo sa týka jeho, netýka aj mňa. Radšej som odišla, než ako by som tam mala stráviť čo i len o sekundu viac a stihol by ma obalamutiť. To bolo v ten deň asi to najrozumnejšie rozhodnutie..
Komentáre
tak vidíš
ďakujem ti,
Podľa toho
roman