Odchadza a s nim aj moje pekne obodobie. Rozlucil sa so vsetkymi, na mna mu ostalo par minut, ponahlal sa domov. Nemala som mu co povedat, mam pocit, ze som mu povedala uz vsetko. Aspon to co som povedat dokazala, ostatne nech ostane skryte.
Vcera po rozhovore s mojim otcom som si chcela zanechat svoju dostojnst a isla som peso domov. Ci to bolo spravne neviem, ale citila som sa samostatne a nemusela som byt na nikom zavisla. Aj ked som zmokla ako mys.
Chodila som vcera po podnikoch, bez neho, citila som sa otupne z tolkych znamych tvari...Opat sa vsetko dava do "poriadku". Budem chodit von s tymi istymi ludmi, s ktorymi si vlastne nerozumiem, ale dokazeme sa zniest. Budem sa pri nich nudit, budem im liezt na nervy, budem pocuvat tie falosne reci a budem sa snazit so vsetkym zmierit. Ved prave to ma on naucil, ako byt zzity so svojim zivotom.
Ostava to vsetko v spomienkach, pretoze ked sa vrati, vsetko bude ine. Vcera ked odchadzal, chcela som sa vyhnut hlupym emotivnym scenam. Odisla som z auta a on pozeral za mnou. Potom som sa k nemu vratila, otvorila mu dvere, nahla sa k nemu, aby som mu dala krizik na celo a on sa odsunul. Teda ked zistil, ze ide len o krizik na celo, ostal. Bolo to maximalne trapne, asi si myslel, ze ho idem pobozkat a to som naozaj nemala v umysle. Ale ako to, ze on sa ma dotknut moze kedykolvek a on zo mna ma strach.
Neplacem, len mam vlhke oci. Neviem ci som tolko veci zazila s niekym inym pocas takej kratkej doby. Tak je fajn, ze odchadza, v najlepsom treba prestat. Ja som vzdy ta druha, ta co tu ostava, pri ktorej sa moze vyplakat, pri ktorej sa moze citit ako chlap, pri ktorej sa moze hrat ako male dieta. Som rada, ze bol prirodzeny a vsetko bolo aj tak normalne a pekne.
Odchadzam zit svoj otupny zivot...