Ja osobne sa považujem za optimistu...aj keď napríklad moja sestra si to nemyslí. Keď považujem dačo za tažké a že sa dačo dakedy nedá, hneď vidím všéééétko na svete čierno. Ale ak nie som optimista, tak som aspoň trochu šťastnejší človek ako niektorí ostatní. Niektorí ostatní v tomto prípade znamená pár mojich známich a priateľov. Vety typu: "Ja to vzdávam." alebo "Nevydržím to." majú na dennom poriadku. To sú také klasické, ktoré občas použijem i ja. Lenže keď sú na dennom poriadku aj iné výroky typu:"Nenávidím to tu." alebo "Nenávidím ťa" či kohokoľvek iného, je to horšie. Teda ja viem, teraz to vyznieva ako hlúposť, ale.......To treba počuť.

Neviem prečo, ale zitila som, že priťahujem ľudí bez chuti do života. Teda okrem tých, ktorí ma využívajú. A práve možno preto mám tých prvých radšej;o). No a taktiež možno to je ten dôvod, prečo sa ja smejem.  A prečo sa ostatní smejú. Pretože jednoducho tí druhí v ich blízkosti plačú. Nad svetom, nad problémami ľudstva, samozrejme nad vlastnými problémami, nad tým akí sú iní a v neposlednom rade nad tým akí sú oni sami. No pretože práve tým ostatným na nich záleží, sú v podstate donútení sa smiať. Lenže ja som zistila, že mne to vyhovuje. Veď keď už moji priatelia plačú, tak nech je to aj za mňa. A ja sa budem smiať, veseliť za nich a robiť im radosť. Lebo ako som povedala, radšej mám tých, ktorí sú smutní, ale majú ma radi, ako tých čo sa mi smejú za chrbtom a klamú mi do očí. Keby to bolo opačne, to by som sa potom musela stať zákonite jednou z plačúceho radu.

Aký je teda záver? Tohoto celého. Jendoducho takýto: ak toto číta niekto z mojich známich a spozná sa  tu, nech vie že môj smiech je len preňho. Že ja sa smejem z lásky k nemu. Že ja kecám niekedy hlúposti kvôli nemu. Že ja som taká strašne streštená práve preto, že nechcem byť tá plačúca, ale chcem byť tá čo týchto ľudí zachraňuje.