Práve som sa rozhodovala, či pôjdem domov pešo, alebo počkám pár minút na autobus.Pri budove som uvidela čakať sestru aj s naším slniečkom. Slniečko je náš čumáčik Sunny - sotva 2,5 kg čivava.  Bola som rada, keď som ich uvidela a hneď som sa k nim rozbehla. Sunny ma privítal rovnakým spôsobom, ako by to urobil doma. Začal vyskakovať a radostne "kníkal". Keď som sa zohla, aby som ho pohladila, ľahol si na kamenistom chodníku na chrbát, chvostom zametal prach z chodníka a chcel sa hrať. Neodolala som a takého zaprášeného som si ho zobrala na ruky. Zašpinila som si svetlé tričko aj riflovú bundu, ale veď práčka operie :o)). 

     Samozrejme bolo vopred rozhodnuté, že domov ideme pešo. Havinka na vodítku som pevne viedla svojou rukou (jedného nám už zabilo auto a asi by som neprežila, keby sa to zopakovalo) a vybrali sme sa na cestu domov. Sestra bola smädná, preto si odbehla kúpiť do hypermarketu, okolo ktorého sme prechádzali, minerálku. Čakali sme ju so Sunnym vonku na lavičke. Sunny sa neustále obzeral po svojej paničke, bál sa, kde je a svoj smútok vyjadroval pohľadom, upretým na smer, ktorým ju videl odchádzať. Vyskočil ku mne na lavičku a sem tam oblizol moje ruky. No neustále pátral po mojej sestre. Bola preč sotva päť minút, ale tá neopísateľná radosť, ktorú prejavil vo chvíli, keď ju zazrel kráčať späť smerom k nemu. Cestou domov neustále kontroloval, či ideme obidve za ním. Akonáhle jedna z nás spomalila, alebo niekde zaostala, snažil sa vrátiť a prinútiť nás, aby sa naše kroky vyrovnali. Bol spokojný iba vtedy, keď cupkal v prostriedku, kúsok pred nami.

     Prišli sme domov a na schodisku mu sestra odopla remienok z vodítka, aby mohol voľne vybehnúť. Lenže on vybehol vždy iba pár schodov a čakal, kým ho dobehneme. Nemohol si predsa nechať prejsť cez rozum a dovoliť, aby sme mu utiekli  niekam von - niežeby sme to mali v úmysle :o). Doma sme ho umyli a vyutierali. Po kúpaní vždy behá po celom byte ako splašený, tentokrát to nebolo inak. Vždy iba s nemým výrazom v tvári čakám, kedy do niečoho vrazí a ublíži si. Nikdy sa mu to nestalo, možno je to jeho inštinktom. No aj tak mám najradšej tie chvíle, keď sa ukľudní, ľahne si vedľa mňa na chrbát a so šibalským výrazom v očiach a nepokojom v celom telíčku očakáva, kto ho pohladí a kto sa s ním bude hrať. A neviem, či poznám niekoho iného, kto by sa tak veľmi tešil zo života a tak veľmi miloval ľudí, ktorých má okolo seba.