Sedím na lavičke. Svoju tvár nechávam zohrievať posledným októbrovým slnkom. Vietor sa snaží hrať s mojimi vlasmi. Nenápadne. Tak aby som sa nenahneval... Nepočujem nič. Tak fantastické vo veľkomeste nepočuť nič...

Za chrbtom sa v diaľke ozve šuchot lístia...

Mŕtveho lístia na zaspávajúcej zemi...

...blíži sa stále viac ku mne a ja sa obzriem...

Našla ma...!

...našla ma a vyčítavo mi hladí do očí, že som jej ušiel...

Pohľadom jej vysvetlím, že som chcel aby to tak bolo...ale márne... je späť.

...moja minulosť.

Hlavou mi prebehne myšlienka znova sa rozutekať... Bežať z celých síl, nevedno kam....Preč. Ďaleko.

Nemá to zmysel...

Bez nej by som nebol nič, aj keď ju tak strašne nenávidím.

Sadne si vedľa mňa na lavičku a mlčky sa každý pozeráme iným smerom. Vyčítavé ticho, ktoré ma ťaží na hrudi... Musím si na ňu zvyknúť. Je moja, musím ju mať rád. Tak či onak, predsa som ju stvoril sám... Pozriem sa na ňu a moja tvár prezradí odpor, ktorý k nej cítim. Cez zuby sa usmejem a viem, že už sa musím konečne rozhodnúť, ako to bude s nami ďalej...

Rozhodol som sa...

...rozutekal som sa preč...