Tentoraz som sa tešil dvojnásobne, pretože Robo Roth, hlavný predstaviteľ súčasného slovenského Hamleta tak trochu vyrastal aj u nás. Občas si ku nám zabehol požičať nejakú tú platňu od Beatles alebo Rolling Stones. Ani neviem, či ich neskôr vrátil, ale to sa ho spýtam niekedy inokedy. Som rád, že aspoň pár mladých umelcov, takých ako Robo je naozaj talentovaných a dobre ovládajúcich remeslo. Takým je aj herectvo, ktoré od šitia kabátov alebo robenia topánok sa líši najmä tým, že si treba pamätať text. A to je pri postave Hamleta jeden z najväčších hereckých výkonov hádam v dejinách divadelníctva. Na päty mu siaha len postava Tisu v podaní Mariána Labudu, ktorá môže počtom slov konkurovať shakespearovskému hrdinovi. Myslím, že tých úprimných a srdečných slov bolo dosť. Aká bola realita?

      Robo Roth

Hneď v úvode ma skupina hercov na javisku presviedčala, že zahrajú kus, aký sme ešte nevideli a že ich umenie bude to pravé orechové. Nebolo. Herecké umenie sa rozpadlo hneď po prvých vetách Dušana Jamricha a jeho hereckých detí. Každý začal hrať inú hru. Akoby ani netušili, čo od nich dramatik chce. Tomuto priebehu zodpovedali kostýmy, ktoré svojou nenápaditosťou a nezmyselnosťou dopĺňali tento prvotný pocit, že sa predstavenie rozpadá na množstvo individuálnych predstáv jednotlivých zainteresovaných o tom, ako by takáto hra mala vyzerať. Pridala sa aj scénografka. V osobe Alexandry Gruskovej, ktorá bola aj autorkou kostýmov,  to možno považovať za zámer, pretože výtvarná koncepcia podčiarkovala nekoncepčnosť ako umeleckú metódu. Asi najspokojnejšia bola riaditeľka divadla, ktorá na scénu nemusela minúť ani korunu. Použilo sa všetko z čoho pozostáva konštrukcia scény aj s pneumatickými hevermi pod javiskom. Podobne sa prispôsobil aj skladateľ Peter Mankovecký. Neštýlové filmové traky striedali filmové lupy, sentimentálne muzikálové odrhovačky a bombastické hudobné kaskády hučiace po celej sále, čím dával najavo, že architekt pripravoval sálu pre televíznu show a nie pre činohru.

Nechýbalo nič, ani melodramatické stupidity Ordinácie v ružovej záhrade, supergýču televíznej produkcie nemenovanej televízie, kde majú poniektorí členovia SND dobrý džob. Pomaly, ale iste bolo cítiť závan televízneho formátu telenovely s množstvom kriku, vášne, srandy a všetkého, čo zabaví hlavne manželky v domácnosti a súčasné nekritické publikum Slovenského národného divadla.

Kto za to môže? Kto je za to zodpovedný? Kto, kto, kto?........Prepáčte mi tento tón, ale od polovičky predstavenia ma táto myšlienka zamestnávala viac ako sledovanie divadelnej inscenácie. Už som sa vzdal vnímať príbeh, pretože som ho poznal a v tej podobe ako mi ho predstavovali súčasní tvorcovia mi nič navyše neponúkal. Dokonca si dovolím tvrdiť, že mi ponúkal podstatne menej, ako si vlastná Shakespearova hra zaslúži. Nuž pozrel som sa opäť do bulletinu. Preklad Ľubomír Feldek, dramaturgia Martin Porubjak, réžia a úprava / asi textu/ Peter Mikulík. Čo teraz. Predsa sú to mená, ktoré v divadelnej brandži niečo znamenajú. Pokúsil som si vsugerovať, že to čo vidím a čo si o tom myslím nie je správne a pravdu majú všetci ostatní. Moja námaha bola márna. Telenovela s príbehom akéhosi niktoša Hamleta z pera televízneho scenáristu, akéhosi angličana sa rútila na mňa zo scény. Trpel som. Trpel som aj za Roba Rotha, ktorý naozaj hereckú techniku ovláda a videl som na ňom, že pri každej replike chce niečo vyjadriť. Niečo navyše, niečo metaforické, niečo....o čom táto hra je. V inscenácii SND by sme to však len ťažko hľadali.

Hamlet je nie len tak, pre nič za nič  prvá dráma medzi všetkými drámami v divadelnom svete. Naplno sa tu Shakespearovi podarilo cez veľký príbeh, fiktívnu históriu, pretlmočiť drámu človeka, rodiny, krajiny a v dôsledku aj sveta. Je to najmä tragický príbeh mladého rozpolteného človeka, ktorý miluje, ale zároveň nenávidí, ktorý chce, ale zároveň odmieta, ktorý ponúka ľudskosť, ale zároveň je neľudský, ktorý je pokorný, ale zároveň dáva najavo svoju spupnosť a netoleranciu. Je stelesnením nejednoznačnosti, tak ako nejednoznačný je celý svet, celé univerzum. Hra je o pochybnosti, či všetko je také aké sa javí. Inscenácia v SND o tom nebola. Tvorcovia sa uspokojili s plytkým prerozprávaním krvavého príbehu podobnému akčným hollywoodskym filmom a sladko kolorovaným telenovelám, kde aspoň jedna postava umrie, prípadne je chorá, alebo zahýba partnerovi, či kuje pikle proti svojmu sokovi. To, že to je brak, nikomu nevadí, teda správne neprekáža, ale priliehavejšie je „nevadí“. Spokojní sú herci, pretože hrajú Shakespeara, spokojný je Robo, pretože takúto postavu si len máloktorý z hercov zahrá počas svojej hereckej kariéry a spokojní sú diváci, pretože dostávajú to, čo vidia v televízii. Že to nie je Shakespeare, nikomu nechýba. Veď je to už štyristo rokov, čo sa hra po prvý krát hrala. A na to, ako to bolo, už všetci zabudli. V dnešnej dobe supermarketov je najdôležitejší riadený úspech a tým sa vyznačovala aj inscenácia našej prvej scény SND.

Počas standing ovations som sa pomaly vykradol zo sály. V Bratislave panovala príjemná večerná jesenná pohoda. Na chvíľu som prevzal schizofréniu Hamleta, toho originálneho shakespearovského, ktorý vlastne nevedel či inscenácia bola dobrá alebo zlá. Na prvé tvrdenie som nemal argumenty na to druhé zase dosť odvahy. Ale tak to chodí medzi nami Hamletmi.

Ľubomír Belák

 30.10.2007