Zápalka vyhorela. A ja s tou čerňou čarbem po papieri. Ako niekedy naše babky, ktoré si tým oči maľovali. A na pery sa dával durman, podráždené boli červené. Babka si durman nedávala, ona nežila v stredoveku. Ale vyhorenou zápalkou si oči maľovala. Aspoň som to tak videl v mojich spomienkach. Alebo nejakom hlúpom americkom filme.

Závidím zápalkám. Aj keď sú smutné a len máločo je smutnejšie ako vyhorená zápalka. Už len preto, že im horia hlavičky. Na chvíľu vzbĺknu senzačným nápadom. A potom je tma. Nebudem na tom veľmi odlišne. Sériový vrah zápaliek s hlavou vkuse v plameňoch.

Čakal som, kedy sa mi chytia vlasy. Nechytili sa. Ani ja sa nechytám. Uhoľnatiem si tíško v kresle. Alebo pred telkou. Alebo len tak, za pochodu. Uhoľnatie mi hlava, vypálená. Napriek tomu ešte píše. Nič moc, ale predsa. Niečo ako tie zápalky. Nabrúsim si hlavu a píšem na monitor. Zbytky zašlej slávy zápaliek.