Po skončení štúdia sa Robert zamestnal vo firme, ktorá v tom čase ľudí s jeho študijným oborom potrebovala ako soľ.

  Ubytoval sa na firemnej ubytovni, ale tam sa mu do cesty priplietla udalosť, ktorú by na jeho mieste máloktorý muž nezneužil vo svoj prospech. Ibaže to nebol Robertov prípad.   

   Jeho spolubývajúci kolega Tibor, (ktorý obsadil posteľ po Pavlovom odchode) bol zhodou okolnosti veľký fešák, mal výborné povolanie a ženy sa oňho priam bili.

   Ako vodič z povolania robil osobného šoféra jednému zo šéfov vo firme v ktorej aj Robert pracoval. Z tohto dôvodu nemal Tibor problém vyspať sa so svojimi ctiteľkami aj priamo v služobnom vozidle.

   Nešťastím v Tiborovom prípade bolo, že jedna z jeho ctiteliek sa do neho veľmi vážne zamilovala (s najväčšou pravdepodobnosťou ju zviedol, ako pannu) a začala za nim chodiť na ubytovňu. Spočiatku ju vrátničky nechceli v žiadnom prípade púšťať hore na izbu za Tiborom, jednak z hľadiska toho, že platil prísny zákaz dámskych návštev a druhy dôvod bol ten, že Tibor bol veľký sukničkár a Vlaste sa začal vyhýbať takým spôsobom, že vrátničkám dával malú pozornosť, aby ho počas jeho prítomnosti na ubytovni zatajovali...

   Stávalo sa, že Tibor ešte aj Robertovi dohováral ak ju stretne na vrátnici, aby jej tvrdil, že odcestoval na služobnú cestu, len aby mal od nej pokoj.

   Zhruba po dvojmesačnom prenasledovaní „sa vrátničky nad Vlastou zľutovali a občas jej dovolili, aby sa na vlastné oči išla presvedčiť či je Tibor na svojej izbe“ v ubytovni. (Lenže netušila, že vrátničky veľmi dobre vedeli, že v danej dobe Tibor na ubytovni nebol).

   Tak sa zronená Vlasta posťažovala Robertovi, že ona Tibora veľmi ľúbi a ak si ju nezoberie za manželku, tak pre ňu jej život nemá žiadnu cenu.

   Robert, ktorý dobre vedel, že tento vzťah už nemá žiadnu budúcnosť, rozhodol sa túto situáciu zažehnať aspoň tým, že ju začal presviedčať aby nevešala hlavu, že o také dievča ako je ona sa ešte „mnoho mužov pobije“, a hoci mál veľké nutkanie aspoň trochu jej naznačiť, že keby len trochu chcela, tak on by neváhal ani jednu minútu, aby bol prvým z nich. (Jeho komplex menejcennosti aj v tomto prípade nad nim zvíťazil)...

   Pokračovanie nabudúce