Kráčam štrkovým chodníkom a silný vietor mi udiera do tváre. Bojujem s jeho poryvom. Darí sa mi to. Z očí mi jeho sila vypúšťa slzy. Neviem prísť na to,či je to z predchádzajúcej situácie,alebo iba preto,že už dlho mi nijaká slza nevypadla. Každopádne som bola rozrušená. Už dva roky som žila v omyle a teraz mi niekto otvoril dušu a oči, že som klamala samú seba.

Sklopila som pohľad a stále sa mi vynáral obraz muža v bielom plášti s rúškou na tvári. V náručí držal mladú ženu tesne nad zemou. Zvieral ju pevne a nechcel ju pustiť. Z dola ženu ťahala smrťka. Lekár so Smrťou bojoval. Desivý ale pravdivý výjav.

Či už vyhral netuším. Ja som však akosi úplne pozabudla, že utrpenie, strach, zomieranie je v nemocniciach na dennom poriadku. Lekári nie len zachraňujú a liečia. Oni sa stávajú súčasťou tohto kolobehu.

V očiach ma tlačia kvapky sĺz, ktoré sa potrebovali kĺzať po lícach. Nie pre ten vietor. Ešte by si namýšľal, že ma moc rozplakať človeka. Kvapkali však  pre mňa. Pre ľudí. Pre bezmocnosť. Pre klamstvá. Pre ľahostajnosť. Rozcítila ma myšlienka na smrť. Zamyslenie nad tým, že sa musím zmieriť s pohľadom na zomierajúceho. Pomocť trpiacemu a utešiť rodinu. Hlboko v srdci viem,že sa s tým nikdy nezmierim. Vidím, kam moja životná cesta smeruje. Vedie ma k tomu, kto ma bude potrebovať. K ľudom v beznádeji a trápeniach.

Smrť je len začiatok. Je to ako vyzuť sa z tesných topánok.