"Tak teda kto si?" vykríkol Marek, keď stratil po desiatich minútach trpezlivosť s pozorovaním jej suchých, plných pier.

"Mirka, teší ma." otočila hlavu k Marekovi a on nemohol spustiť oči z jej zlatej retiazky, ktorá sa pri tom pohybe láskavo zaryla do krku. Nevedome sledoval zlatú niť z krku až do malého výstrihu, v ktorom spokojne spala zlatá orchidea. Zas si nevedel spomenúť, kde ju videl. Ona si všimla, ako tak skúmal orchideu na jej prsiach a zasmiala sa. Najprv sa začervenal a hanblivo usmial, no potom sa naštval:

"Super! Mirka a čo! Mirka, čo kradne mladých chalanov zo stanice, keď utekajú pred jej dvojčatami? Kto, doboha, si?"

Tentoraz sa zachmúrila, len vybrala z priehradky zložku z ordinácie doktora Masliewzskeho a nešetrne mu ju hodila do lona, až ho to zabolelo v podbrušku. Ako vďaku jej obetoval jeden nevraživý pohľad, ktorý však vyzeral groteskne. Teraz sa však nerozozvučal ten jej zvonivý smiech, udržala sa. Nazval by ho studienkovým. A nevie prečo. Možno len príliš veľa ráz čítal Malého princa. Teraz mal však v rukách iné čítanie.

Otvoril zložku a veľkým písmom videl svoje meno a pod ním kopec záznamov. To všetko na papieri s predtlačenými orchideami, ktoré však prehliadol, lebo jeho pozornosť upútalo ďalšie meno, medzi hlavičkou "Experiment" a jeho vlastným. Kvasnicová.

"Do piči, Dana!" skríkol a vyľakal jemný úsmev z tváre jeho rudovlasej záchrankyne, ktorý nahradili prvé vrásky znepokojenia na čele. "Kvetná 40, rýchlo!"

"Čo, čo, čo sa deje?" spýtala sa.

"To je jedno. POHNI SI!" kričal, keď sa pokúšal vytiahnúť mobil z pravého vrecka sivých menčestrákov.

A už aj točil. Mobil, obsadené. Pevná linka. Tu tu tu tu tu.

Presne rovnaké tu tu tu počul aj Fero. Keď spitý potom, ako mu volal Džony, čakal na taxík.

"Ja som vedel, že sa to všetko pojebe. Chobot jeden." hovoril si a pľul pritom na zem.

"Fero Kvasnica?" ozvalo sa spoza jeho chrbta tesne po ďalšom pľuvanci, ktorý sa s mľaskotom rozbil o betónový chodník.

"Hej. A?"

"Teofil Fištrón, polícia. Pôjdete s nami."

Zahvízdali gumy a spoza zákruty sa vyrútilo Kamiline auto. Keď zbadala policajné auto, prudko spomalila. A keď videla, kto doň nastupuje, úplne zmeravela. Vybrala mobil z kabelky: "Johny, majú Fera. Sladký Teo."

V telefóne to len tak zahučalo, keď Johny prevrátil nemocničný nočný stolík. "Bež po Danu, volal som jej. Je na intráku. Išla za nejakou kamoškou. Eva Hlúbiková sa volá. Ehm, a, vieš, čo máš robiť."

V rovnaký čas, v rovnakej vzdialenosti od internátnej izby Evy Hlúbikovej sa za pišťania pneumatík a sťažností klaksónov otáčalo auto s Marekom, ktorý sa konečne Dane dovolal a dozvedel sa, kde zas je.

"Co tam zas robíš. Nemala si byť doma?" kričal tak, až sa červene vlasy nahli viac doľava, aby sa aspoň trošku vyhli hluku.

"Sa upokoj. Volala mi Eva, že zas len bučí, lebo Morris sa ešte neozval. A čo ste vlastne takí divní? Aj Johny mi volal, že mám počkať na Kamilu. Má tu byť tak o päť minút." chrapčal Marekov mobil, ktorý strácal signál pod každým podjazdom, pod ktorým preleteli.

"Čože?! Johny, Kamila? Vypadni odtiaľ. Choď za intrák na ihrisko. Prídeme po teba."

"Všetkým Vám už šibe, či čo? Veď..."

"Počúvaj ma, tu ide fakt o život. Doslova. Tak si pohni. Veríš mi?"

"No, áno, áno, dobre, ale, ale..."

"Tak teda o päť minút na ihrisku. Maj sa, ľúbim Ťa." a zložil práve včas, kým sa mu nevybila baterka.

Mirka sa naň pozrela a usmiala, no nepovedala nič. Aj on si to až vtedy uvedomil. Povedal jej "ľúbim Ťa". (nech to trošku osladíme:) Nikomu to nikdy nepovedal. A teraz nevedel, či to povedal úprimne a ani nevedel, prečo to povedal. Teraz však nad tým nemal čas rozmýšľať.

Dorazili naraz. Kamila spredu, Mirka zozadu. Ako zrkadlový obraz. Dana na ihrisku nebola.

"Do piči! Do piči! Do piči, do piči, do piči!" buchol po kapote a rozbehol sa k zadným dverám a Mirka za ním, keď sa spamätala.

To už Kamilu ťažil v kabelke Johnyho revolver na vrátnici, kde jej stará pani povedala číslo izby 434.

To už Dana sedela zaseknutá vo výťahu medzi tretím a druhým poschodím a márne sa snažila dovolať na Marekov vybitý mobil.

To už Fero sedel u Sladkého Tea a prekvapivo odpovedal nie na otázky o Octávkach, ale o doktorovi Maszliewskom.

To sa už Johny na elektrickom invalidnom vozíku viezol dolu v nemocničnom výťahu s mobilom pri uchu.

Predchádzajúce kapitoly