rudko som sa strhol. Dokonca tak, že to prebudilo Molly. Vďaka Bohu, bol to len sen. Sen, ktorý bol ale taký reálny, že mi na rozdiel od ostatných aj po hlbšom prebudení zostal pevne vrytý do pamäti. „Je všetko v poriadku?“ spýtala sa ma ustarostene rozospatá Molly. „Áno, mal som len zlý sen.“ Odpovedal som, lenže Molly sa nedala odbiť: „Nechceš mi o ňom porozprávať?“. Zaklamal som a povedal, že sa mi medzitým vytratil z pamäti. Nechcel som ju znepokojovať. Molly bola totiž na takéto veci veľmi zaťažená a verila, že sny sú odrazom reality. Dookola sa mi v hlave premietal ten zvuk kvapiek dopadajúcich na chladnú zem. Nikdy predtým som nič také nevnímal a teraz som zrazu nedokázal na to prestať myslieť. Bol to ten najzvláštnejší zvuk, aký som kedy počul...nerozumiem, ako som to mohol vôbec počuť. Bolo to ako keď obrovské kvapky dopadajú postupne jedna za druhou na plech, ktorý sa hlasito rozochveje po každom ich náraze.

            Nejako som sa pozbieral. Molly som sa snažil čo najviac v to ráno vyhýbať, pretože by určite rýchlo identifikovala, že ma niečo trápi. Zvyčajne sme sa rozprávali o všetkom, ale tento sen som nepokladal za dôležitý. Až do chvíle, keď som si uvedomil, že v metre cestujú tí istí ľudia ako v mojom sne, v práci ma čakajú tie isté úlohy ako v mojom sne a vonku sa rozpršalo, hoci ráno tomu vôbec nič nenasvedčovalo, presne ako v mojom sne. Zhostil sa ma pocit úzkosti. Nevedel som, čo mám robiť. Pozeral som dlhé hodiny do prázdna. Rozhýbal ma až telefonát od Molly. Presne ten, ktorý som už absolvoval, lenže tento krát som nápad prechádzky po daždi razantne zamietol.

            Rozhodol som sa logicky rozanalyzovať podivný sled udalostí. Definitívne som vedel, že prežívam rovnaký deň po druhý krát, ale snažím sa ho prežiť úplne inak a nikto mi v tom nebráni. To znamená, že nemusím absolvovať cestu s nejasným koncom. Tým pádom ale nevinné dieťa zahynie pod kolesami a ja prežijem celý život s výčitkami, že som tomu mohol zabrániť. A čo ak sa presne toto malo stať? Čo ak práve preto som dostal šancu opäť prežiť tento deň? S každou zodpovedanou otázkou sa vynárali ďalšie a ďalšie. Bol som ešte viacej zmätený ako na začiatku, no rozhodol som sa postaviť predchádzajúcim udalostiam a nechať to dieťa napospas osudu.

            Mal som toho ešte veľa pred sebou, keďže väčšinu času som strávil premýšľaním. O takomto čase som bol predtým už na ceste. Opäť sa mi v hlave rozvírila búrka myšlienok. Neviem, ktorá z nich rozhodla za mňa, ale bezhlavo som sa rozbehol tvárou k môjmu osudu. Niekoľko hodín som rozmýšľal, ako to všetko zvrátiť a neprišiel som na najjednoduchšie riešenie. Stačilo prísť dostatočne včas a dozrieť, aby sa situácia nezopakovala. Aké jednoduché, lenže čo z toho, že mi zostalo omnoho menej času ako predtým. Pamätám si len, ako bezhlavo bežím naľahko oblečený v chladnom počasí dlhou ulicou, ktorá ma delí od cieľa. Kvapky potu sa miešajú s tými dažďovými. Modlím sa, aby som tam bol včas. Z diaľky vidím, ako už na semafore svieti červená. Snažím sa v neprehľadnej situácii zazrieť viac. Nedarí sa. Som ja ale hlupák, určite idem neskoro. Neuveriteľné, vidím ich. Zostáva mi len pár metrov. Sledujem ako dieťa nepokojne prekračuje a obzerá sa. Silou myšlienky sa ho snažím prehovoriť. Neskoro. Stihol som to. Schmatol dieťa za ruku a nedovolil mu vzdialiť sa odo mňa. „Čo si to dovoľujete?  Okamžite pustite môjho syna.“ ihneď na mňa slovne zaútočila matka. Na túto situáciu som sa vôbec nepripravoval. Vedel som ale, že ak pustím chlapca, bude to, ako by som ho poslal doprostred cesty sám. Musel som rýchlo reagovať. „Preboha, veď to nie je môj syn.“ s prekvapeným výrazom zaskakujem aj matku. Zbieram dôležité sekundy. „Čo vás to vôbec napadlo?“ pokračovala v slovnom útoku matka. „Pustite môjho syna!“ razantne zopakovala. „Nie!“ pohotovo som odpovedal, väčšiu hlúposť som ani povedať nemohol. Úbohá matka, musela byť veľmi zmätená a vystrašená a to ani netušila, že jej syna práve zachraňujem pred krutým osudom. „Nie?“ prekvapene, ale stále bojovne odpovedala. Schmatla syna a privinula si ho k sebe. Samozrejme vôbec som jej v tom nebránil. Zdalo sa, že chlapec je konečne zachránený. Teraz ešte ako sa z toho incidentu vyvliecť. „Viete...“ začal som neisto. Bol som prekvapený, že bola ochotná si ma vôbec vypočuť. Očividne očakávala vysvetlenie. Vysvetlenie, prečo sa jej syna snaží uniesť chlapík v premočenej košeli lapajúci po dychu. „Viete,“ zopakoval som. V tom sa mi na jazyku naskytla brilantná odpoveď: „Dnes môj syn išiel po prvýkrát s triedou na exkurziu do múzea.“ Matka sa s očakávaním, čo poviem ďalej, mierne upokojila. Pokračoval som: „No a celú dobu mám obavy, že sa niekde zatúlal.“ Medzitým zasvietila zelená pre chodcov, musel som to urýchliť, aby sa situácia neopakovala po tretí krát: „Ospravedlňujem sa, bol som si istý, že to bol môj syn.“ Matka spracovala moju odpoveď, chytila syna za ruku a pobrala sa cez prechod. Uprostred sa ešte otočila, aby sa ubezpečila, že ju nesledujem a zmizla spolu so synom v dave na druhej strane.

            Zhlboka som vydýchol.  Zmocnil sa ma pocit pyšnosti. Podarilo sa mi zachrániť dva životy naraz...aj keď na základe podivných udalostí. Čakal som, že týmto sa to skončilo a môj život sa môže vrátiť naspäť do starých koľají. Keby som len vtedy vedel, ako veľmi som sa zmýlil.