Donášková služba, ktorú k nám na 5 minút prišiel zastúpiť mladý holohlavý klasik, nám zabudla poslať i kofolu, ktorú sme si telefonicky objednali k obedu.

Dočerta, čo sú tí ľudia hluchí?

Obed mi nechutil. Únava z nedostatku spánku podmienená i stresom z rozchodu mi stiahla žalúdok.

Nechutilo mi nič, ale čokoládu by som zvládla. Už na raňajky som si v potravinách na rohu ulice kúpila kindervajce, čokoládový croissant a sladký ovocný koláč posypaný škoricou.

Medzi mnou a Šimonom nepadlo ani jedno slovo, ak to nebolo nevyhnutné z pracovného a nutného kolegiálneho hľadiska.

Nebolo o čom hovoriť. Jednoducho sa so mnou rozišiel.

Vonku bolo sparno a klíma vo vnútri v dokonale vražednej kombinácii s ľahkou marlborkou spôsobovala, že sa v mojej krehkej telesnej schránke, v ktorej vraj prebýva duša bosorky, diali čudné veci prejavujúce sa bolesťou hlavy, zápalom ucha a krčných mandlí, ktoré mi už doktori radili dať si vybrať minimálne desaťkrát.

Vedela som, že keďže je sobota a včera v noci bolo všetko natrieskané, dnes to bude s tržbou biedne.

V miestnosti sa ešte vždy krútil smrad nedopitých fliaš od vína, ktoré sa miešali v neznesiteľnej kombinácii, hoci sme už od rána všetko poumývali a dali do poriadku.

Vo svojej podstate som príliš veľký puntičkár. Menej ako občas sa v našej domácnosti stane, že je neporiadok.

Tento svoj syndróm, alebo skôr úchylku veľmi rada prenášam i do pracovného prostredia, a preto sa v práci vždy všetko blýska, pokiaľ, zaiste, máme na to čas.

V niektorých prípadoch je totiž skĺbiť dokonalý poriadok na rajóne i za barom a rýchlu bezchybnú obsluhu zákazníkov, prakticky nemožné.

Naposledy, keď som si bola kúpiť obed v čínskej reštaurácii v pracovnom oblečení, mala som veľmi nepríjemný pocit, ako som tak sedela a čakala na obedové menu, ktoré som si dala zabaliť.

Jeden muž pri stole oproti totiž neustále hľadel na mňa s vražedným výrazom tváre a ja som nechápala prečo.

Snažila som sa tam nedívať, hlavu som mala sklonenú tváriac sa, že ma zaujímajú trápne ornamenty na koberci pod mojimi nohami. A vzápätí som si všimla, že muž sa zdvihol zo stoličky a ráznym krokom sa blížil ku mne.

„Slečna, prosím vás pekne, môžem si už konečne objednať?!“ vyrukoval na mňa.

„Prepáčte, ja tu nepracujem.“ Ozrejmila som mu situáciu.

Cítil sa trápne a ospravedlnil sa mi minimálne trikrát, pokiaľ som odtiaľ odišla.

To je tak. Po pešej zóne a okolí zavše pobehuje veľa mladých ľudí v bielych košeliach, čiernych nohaviciach a zásterách, takže si ich obyčajní smrteľníci pri nedostatku pozornosti ľahko pomýlia.

Ale že by som vyzerala ako tá mladá cudzinka, ktorá obsluhuje v čínskej reštaurácii, to sa mi nechce veriť.

Navyše mám na zástere vyšitý názov nášho podniku. Pripadám si ako chodiaca reklama na starecké zástery vo farbách, ktorú, okrem ružovej, nenávidím. V hnedej.

Na večeru som si ohriala ešte z obeda zosušený karfiol s hranolkami a mohla som byť spokojná.

Keď počujem slovo čašník, okamžite sa mi v mysli spojí so slovom smrad.

Je to pravda. Osudom čašníkov je nespávať, takže vyzerať neustále ako opitý, mať zničené nohy a smrdieť potom.

Naša šatňa je plná prázdnych túb od sprejov, antiperspirantov a púdrov na nohy, ale postupne zisťujem, že toto úsilie voňať ako normálny človek a ja navyše ako žena, je absolútne bezpredmetné.

Pozrela som sa na hodiny. Už len sedem hodín a doma ma čaká horúca sprcha s voňavými gélmi, šampónmi a všetkým, čo potrebujem k tomu, aby som sa cítila dobre a predovšetkým k tomu, aby som sa cítila ako príťažlivá žena.