Neviem, či to niekedy budeš čítať. Skôr asi nie, ako áno. Je mi ľúto, že to skončilo, tak ako to skončilo. Ale ďakujem za nádherných 9 rokov a za krásneho syna.

Pri Tebe som dospela, naučila sa čo je život...

Preskákali sme toho spolu nemálo, vždy som tie prekážky brala ako niečo, čo náš vzťah posilní, utuží. Bolo ich však už príliš veľa. Prišla jedna veľká a tá nás rozdelila. Alebo to bola všednosť, ktorá rozložila to pekné medzi nami? Stále Ťa mám rada a vždy budeš mať v mojom srdci výnimočné miesto, ale už len to nestačí.

Možno toto všetko píšem pod tlakom dnešných udalostí, ale ja si myslím, že sme to cítili už dávno. Len sme si to necheli pripustiť.

Má ešte zmysel na tom pracovať? Neviem. Niekto povie, že áno...minimálne kvôli nášmu synovi, ale prečo? Veď možno s niekým iným budeme šťastnejší. Nebude to lepšie aj pre neho? Keď bude mať rodičov od seba, ale šťastných, ako spolu a nie veľmi spokojných? Neviem. Rada by som videla, čo budúcnosť prinesie, či tie slzy, ktoré tu roním stoja za to, alebo ich prelievam zbytočne. Keby sa tak dalo pozrieť do budúcna, či ešte do vzťahu investovať, alebo ho radšej naraz, nadobro roztrhnúť.

Chcem Ti povedať už len jedno: Milujem Ťa a prajem Ti krásny, šťastný život.