Makyta na druhý pokus.

V posledný februárový týždeň, keď štvrtý lavínový stupeň bol vyhlásený úplne všade, (azda okrem ostravskej haldy Ema) som sa vydal na síce nijako objavnú, ale zato krásnu snežnicovú túru na Makytu. Krásnu preto, lebo široko-ďaleko som nestretol ani nohu a sneh bol panensky nepoškvrnený stopami „pána tvorstva„ 

O Makyte vysokej 923 m. n. m. väčšina asi vie, že ide o kopec dominujúci západnej časti Javorníkov. Iste, nie je to nijaký vysokohorský výšlap, ale vzhľadom na množstvo snehu, neprešliapanú stopu a skutočnosť, že som išiel sám a na cestu som sa vydal v pokročilú predpoludňajšiu hodinu pričom okolo piatej popoludní sa už stmievalo – malo aj toto podnikanie aspoň náznak adrenalínu. Navyše musím zahanbene priznať, že môj „expedičný„ štýl stúpania na Makytu slávil vrcholový úspech až na druhý deň.

V prvý deň ma autobus idúci zo Vsetína doviezol na parkovisko Vranča pod Portášom, resp. pod známou chatou Kohútka. Pritom prvú dávku adrenalínu som zažil, keď šofér linkového autobusu napriek výraznej tabuli oznamujúcej, že na Vranču treba odbočiť doprava, pokračoval v ceste rovno. Našťastie, skôr ako som stihol v autobuse zinscenovať hysterický výstup kritizujúci svojvoľný postup šoféra, autobus sa po nabratí nových cestujúcich pred železničnou stanicou v Novom Hrozenkove otočil a vracal sa späť k odbočke na Vranču.

Na parkovisku som vystúpil z autobusu úplne sám. Popri zasneženej asfaltke vedúcej na chatu Kohútka, som stúpal vďaka ratrakom upravenej stope ešte bez snežníc. Na lyžiarskych svahoch pod chatou, ktorá je široko-ďaleko známa svojimi skvelými čučoriedkovými knedľami, sa spúšťalo pár lyžiarov. Dali sa zrátať na prstoch jednej ruky. A okolo chaty sa motalo niekoľko ľudí zrátateľných na tej druhej. Šlapajúc od Kohútky po červenej juhozápadným smerom som už nestretol nikoho, napriek tomu, že ratrakom upravená stopa lákala bežkárov ešte dobrých 500 metrov.

Ďalej to už boli obrázky ako z Mrazíka. Konáre bukov a najmä smrekov obťažkané prívalmi snehu sa porazenecky klonili k zemi. Belostný sneh pokrývajú všetko vôkol sa trblietal ako flitre na krasokorčuliarovom oblečení. Pohodlná cesta kopírujúca štátnu hranicu medzi Českom a Slovenskom viedla až ku kóte 867 metrov s názvom Krkostená. Červená značka, ale aj štátna hranica sa tu prudko lomí smerom na juh. A nielenže sa prudko lomí, ale nasleduje prudké klesanie do Papajského sedla. Na úseku dlhom necelý kilometer klesnete o takmer dvesto metrov. V lete to zbehnete ani sa nenazdáte, ale teraz je tu snehu miestami po pás! Chvíľami poľahky zbehnem pár krokov, v ďalšom kroku však už bojujem so snehom akoby to bol pochmúrny močiar, v ktorom sa utopil nejeden človek.

V Papajskom sedle červenú značku križuje žltá. Napriek tomu tu nie je ani stopa po dnešnej ani minulej prítomnosti človeka.  V sedle sa nachádza prístrešok, ktorý v lete iste láka na príjemné posedenie, ale dnes má strechu nádherne zasneženú. Kúsok opodiaľ je pamätník pripomínajúci, že tadeto prechádzal zo Slovenska na Moravu 1. československý armádny zbor.

Stúpanie na Makytu je miestami extrémne strmé a dosť podobné zostupu z Krkostennej. Akurát, že stúpať takýmto terénom, kde zapadáte do snehu po pás je ešte ťažšie ako zostupovať. Ďalšie výškové metre pribúdajú len veľmi pomaly, musím často oddychovať.

Začína opäť snežiť. Sú tri hodiny popoludní a môj plán prejsť cez Pulčínske skály až na Čertove skály je očividne nereálny. V týchto končinách som prvý raz v živote a tak o pol štvrtej napriek tomu, že som na Makytu nedorazil, obraciam sa späť do Papajskeho sedla. Nechcel by som zatmieť, výbavu na bivak so sebou nemám, rodina by sa strachovala…

Z Papajskeho sedla sa spúšťam po žltej do Kýchovej, kde naďabím na práve odchádzajúci autobus a potupne sa vraciam domov bez vrcholového úspechu.

Zdroj fotografií:

PF