Naopak, spomínané slovo a pojem „štúdium“ úzko súvisí  iba s rozumom, ktorý je produktom nášho mozgu, to znamená, produktom hmoty. Rozum musí teda, už z povahy svojho druhu, hrať pri skúmaní všetkého duchovného nevyhnutne až „druhé husle“.

  Nerešpektovanie spomenutej, prostej zákonitosti, spôsobilo jeden z najväčších precedensov na tejto planéte a keďže žiaľ, ľudstvo ešte doteraz žije vo svojich starých chybách a v priam trestuhodnej nevedomosti, bude určite veľmi užitočné, ak si o tom povieme viac. Fakty a súvislosti, o ktorých bude reč, sú známe už 2000 rokov a je naozaj načase, aby sme sa z nich konečne poučili.

   Prenesme sa teda do doby pred 2000 rokmi, kedy v povolanom národe, v rámci vtedajšej židovskej „cirkvi“, pôsobili dve významné skupiny učencov, alebo takzvaných znalcov Zákona, ktorými boli zákonníci a farizeji.

   Títo ľudia zasvätili štúdiu Písma celý svoj život a poznali ho naozaj dokonale. Ale paradoxne, keď sa vyplnilo veľké zasľúbenie a v ich národe začal pôsobiť Mesiáš, boli to práve oni, ktorí ho vôbec neboli schopní poznať, ako takého. Podľa nich sa totiž jeho náuka v mnohom nezhodovala s učením Písma.

   Ako bolo niečo podobného vôbec možné? Odpoveď je jednoduchá: Ich „štúdium“ Zákona bolo iba čisto rozumové. Poznali ho, vedeli z neho citovať, avšak k samotnému jadru, k jeho skutočnej podstate neprenikli. Toto jadro, tento pravý význam a podstata, ako už bolo spomenuté, je totiž uchopiteľná a pochopiteľná iba citom.

   Keď teda prišiel Mesiáš, čerpajúci svoju náuku priamo z Pravdy, z presne tej istej Pravdy, z ktorej kedysi čerpal aj Mojžiš, ibaže teraz bola vyjadrená trochu inou formou a inými slovami, boli to práve zákonníci a farizeji, ktorí prví pozdvihli proti nemu svoj hlas, svorne tvrdiac, že v Zákone to tak predsa nie je.

   Kŕčovito sa totiž držali iba jeho litery a vonkajšej formy. A neuvedomujúc si svoju vlastnú, rozumovú obmedzenosť, cítili sa byť kompetentnými oprávnene zasiahnuť voči každému, kto podľa ich názoru, neučil v súlade s Písmom.

   Títo ľudia, vo svojej „učenosti“ a pýche rozumu neboli jednoducho schopní uvedomiť si, že hoci v novej forme, je im Kristovým učením sprostredkovávaná práve tá istá Pravda, ktorú im dal kedysi Mojžiš.

   Lebo skutočná Pravda je iba jedna jediná, nemenná, večná a dokonalá. To, čo sa mení, je iba vonkajšia forma, ktorou je ľuďom sprostredkovávaná, v zohľadnení ich momentálnej duchovnej zrelosti. No a v tejto novej forme ju boli schopní rozpoznať iba tí, ktorí prostredníctvom citu prenikli až k pochopeniu jej jadra a najvnútornejšej podstaty.

   Avšak tí, ktorí svojim obmedzeným a úzko ohraničeným, rozumovým uchopovaním Mojžišovej náuky zostali iba na povrchu, tí jednoducho nerozpoznávali „starú“ Pravdu, odetú v novom šate, ktorú svetu prinášal Mesiáš.

   Ako nám teda história ukazuje, nič nám nemôže byť platné náročné celoživotné štúdium Zákona, alebo v súčasnosti i Biblie, nič nám nebude platná desiatkami citátov dokazovaná správnosť nášho postoja, ak v čistom cite neprenikneme k jej samotnému jadru, to znamená, ku skutočnému pochopeniu Slova.

   No a teraz si skúsme predstaviť, že by Vyslanec Svetla prišiel medzi nás aj v dnešnej dobe a priniesol by nám tú istú Pravdu, ako pred 2000 rokmi. Táto Pravda by bola úplne tá istá, ibaže by ju vyjadril jazykom dnešnej doby, prispôsobiac sa tým dnešnému vnímaniu a chápaniu ľudí. Koľko by sa asi medzi nami našlo „múdrych, vzdelaných“ a dokonale „znalých“ Biblie, ktorí by citátmi zo starého a nového Zákona boli schopní dokázať, že sa jedná o falošného proroka a rúhača. Prehnaná dôvera týchto ľudí vo vlastné schopnosti a vo vlastné rozumové poznanie Biblie by im totiž znemožnila rozpoznať v novo prichádzajúcej forme to isté duchovné jadro.

   Poučme sa teda konečne z vyššie spomínaného, tragického dejinného precedensu a buďme veľmi opatrní pri „štúdiu“ Biblie, ako i pri používaní citátov z nej. Uvedomme si totiž, že iba jej čisto rozumové uchopenie, iba jej čisto rozumová znalosť nie je vôbec zárukou rozpoznania toho, čo prichádza z Pravdy. Jedinou zárukou v tomto smere nám môže byť iba nesklená čistota citu, ktorá je schopná rozpoznávať tú istú, nemennú a jedinú Pravdu aj v rozdielnom šate a rozdielnej forme.