Naopak, spomínané slovo a pojem „štúdium“ úzko súvisí iba s rozumom, ktorý je produktom nášho mozgu, to znamená, produktom hmoty. Rozum musí teda, už z povahy svojho druhu, hrať pri skúmaní všetkého duchovného nevyhnutne až „druhé husle“.
Nerešpektovanie spomenutej, prostej zákonitosti, spôsobilo jeden z najväčších precedensov na tejto planéte a keďže žiaľ, ľudstvo ešte doteraz žije vo svojich starých chybách a v priam trestuhodnej nevedomosti, bude určite veľmi užitočné, ak si o tom povieme viac. Fakty a súvislosti, o ktorých bude reč, sú známe už 2000 rokov a je naozaj načase, aby sme sa z nich konečne poučili.
Prenesme sa teda do doby pred 2000 rokmi, kedy v povolanom národe, v rámci vtedajšej židovskej „cirkvi“, pôsobili dve významné skupiny učencov, alebo takzvaných znalcov Zákona, ktorými boli zákonníci a farizeji.
Títo ľudia zasvätili štúdiu Písma celý svoj život a poznali ho naozaj dokonale. Ale paradoxne, keď sa vyplnilo veľké zasľúbenie a v ich národe začal pôsobiť Mesiáš, boli to práve oni, ktorí ho vôbec neboli schopní poznať, ako takého. Podľa nich sa totiž jeho náuka v mnohom nezhodovala s učením Písma.
Ako bolo niečo podobného vôbec možné? Odpoveď je jednoduchá: Ich „štúdium“ Zákona bolo iba čisto rozumové. Poznali ho, vedeli z neho citovať, avšak k samotnému jadru, k jeho skutočnej podstate neprenikli. Toto jadro, tento pravý význam a podstata, ako už bolo spomenuté, je totiž uchopiteľná a pochopiteľná iba citom.
Keď teda prišiel Mesiáš, čerpajúci svoju náuku priamo z Pravdy, z presne tej istej Pravdy, z ktorej kedysi čerpal aj Mojžiš, ibaže teraz bola vyjadrená trochu inou formou a inými slovami, boli to práve zákonníci a farizeji, ktorí prví pozdvihli proti nemu svoj hlas, svorne tvrdiac, že v Zákone to tak predsa nie je.
Kŕčovito sa totiž držali iba jeho litery a vonkajšej formy. A neuvedomujúc si svoju vlastnú, rozumovú obmedzenosť, cítili sa byť kompetentnými oprávnene zasiahnuť voči každému, kto podľa ich názoru, neučil v súlade s Písmom.
Títo ľudia, vo svojej „učenosti“ a pýche rozumu neboli jednoducho schopní uvedomiť si, že hoci v novej forme, je im Kristovým učením sprostredkovávaná práve tá istá Pravda, ktorú im dal kedysi Mojžiš.
Lebo skutočná Pravda je iba jedna jediná, nemenná, večná a dokonalá. To, čo sa mení, je iba vonkajšia forma, ktorou je ľuďom sprostredkovávaná, v zohľadnení ich momentálnej duchovnej zrelosti. No a v tejto novej forme ju boli schopní rozpoznať iba tí, ktorí prostredníctvom citu prenikli až k pochopeniu jej jadra a najvnútornejšej podstaty.
Avšak tí, ktorí svojim obmedzeným a úzko ohraničeným, rozumovým uchopovaním Mojžišovej náuky zostali iba na povrchu, tí jednoducho nerozpoznávali „starú“ Pravdu, odetú v novom šate, ktorú svetu prinášal Mesiáš.
Ako nám teda história ukazuje, nič nám nemôže byť platné náročné celoživotné štúdium Zákona, alebo v súčasnosti i Biblie, nič nám nebude platná desiatkami citátov dokazovaná správnosť nášho postoja, ak v čistom cite neprenikneme k jej samotnému jadru, to znamená, ku skutočnému pochopeniu Slova.
No a teraz si skúsme predstaviť, že by Vyslanec Svetla prišiel medzi nás aj v dnešnej dobe a priniesol by nám tú istú Pravdu, ako pred 2000 rokmi. Táto Pravda by bola úplne tá istá, ibaže by ju vyjadril jazykom dnešnej doby, prispôsobiac sa tým dnešnému vnímaniu a chápaniu ľudí. Koľko by sa asi medzi nami našlo „múdrych, vzdelaných“ a dokonale „znalých“ Biblie, ktorí by citátmi zo starého a nového Zákona boli schopní dokázať, že sa jedná o falošného proroka a rúhača. Prehnaná dôvera týchto ľudí vo vlastné schopnosti a vo vlastné rozumové poznanie Biblie by im totiž znemožnila rozpoznať v novo prichádzajúcej forme to isté duchovné jadro.
Poučme sa teda konečne z vyššie spomínaného, tragického dejinného precedensu a buďme veľmi opatrní pri „štúdiu“ Biblie, ako i pri používaní citátov z nej. Uvedomme si totiž, že iba jej čisto rozumové uchopenie, iba jej čisto rozumová znalosť nie je vôbec zárukou rozpoznania toho, čo prichádza z Pravdy. Jedinou zárukou v tomto smere nám môže byť iba nesklená čistota citu, ktorá je schopná rozpoznávať tú istú, nemennú a jedinú Pravdu aj v rozdielnom šate a rozdielnej forme.
Komentáre
ok, ok, milans, v jadre je to správne,
cit, o ktorom hovoríš, je takisto rozumom; líši sa od bežnejšie používaného iba väčšou jemnosťou čiže rozlišovacou schopnosťou. univerzum môžeme poznávať JEDINE rozumom, ktorý sa pohybuje na osi povrchné - nepovrchné. dokážeš presvedčenému rozumbradkovi zrozumiteľne vysvetliť, čo je napr. "neskalená čistota citu" tak, aby onú predstavu prijal za svoju? ja to síce vysvetliť viem a dokážem poslucháča aj motivovať, ale napriek tomu mám skúsenosť, že taký človek buď opovržlivo ohrnie gamby, alebo - v lepšom prípade - si zmätene kladie otázku, kde má také čosi akože nabrať? keď mu však pádnymi argumentmi vysvetlíš, že má naďalej používať rozum, ibaže so značným nadhľadom (čiže - zdanlivo paradoxne - ponorom do podstaty javov), možno ho zaujmeš viac. neskúsiš nabádať ľudí k tomu, aby pomocou rozumu (lebo inak to ani nejde, podobne ako sa nedá bez rozumu pochopiť zmysel tvojho článku) rozšírili svoje vedomie, a prestali tak vnímať iba svoje ego? :-)
SKUS TOTO
"neskalená čistota citu"
dúfam, že v tomto nájdeš neskalenú čistotu citu, nie pocitu, ale CITU
Dolezity je ludsky duch jedinca.
Isteze, o cite uz toho bolo napisane dost, ale zrovnat cit s ludskym duchom tak, ako ste to urobili vy, to je nieco nezvycajne: “…len ľudská schopnosť citového prežívania je prejavom nášho najvnútornejšieho „ja“, čiže nášho ducha.”
Dovolte mi preto, aby som k tomu aj ja nieco dodal, co si myslim, ze by mohlo doplnit ten vas myslienkovy sled:
· Nie kazdy, nie hocikto, ked cita Bibliu ju je vobec schopny pochopit, porozumiet. Ved Jezis sam, ked vysvetloval podobenstvo o rozsievacovi to jasne povedal, ze len tam moze slovo zapustit korienky, kde je na to urodna poda.
· Na inom mieste Jezis hovori, ze “…vam to nemusim hovorit v podobenstvach, pretoze vam bolo dane mojim slovam porozumiet bez podobenstiev, ale tym ostatnym tam vonku to nebolo dane” (parafrazovane).
· Kazdy clovek, tak, ako sa narodil s odlisnymi vonkajsimi fyzickymi vlastnostami nez maju ti ostatni, narodil sa aj s odlisnymi duchovnymi vlastnostami, ktore ho oddeluju od tych ostatnych. Tieto duchovne vlastnosti su vyrazom, ci odrazom jeho ludskeho ducha, jeho mysle, jeho charakteru. Su taki duchovni jedinci, ktori maju duchovne predpoklady na prijatie a porozumenie duchovnym otazkam a su ini, ktori take predpoklady nemaju a preto sa ani nemozu “dopracovat” k porozumeniu podstaty Biblie, nech ju “studuju” akokolvek dlho a to aj keby sa ju naucili naspamat.
Mohol by som sa rozpisat aj na vela stranok, ale na zaciatok len tolkoto. Bol by som velmi rad, keby ste sa mi ozvali a nadviazali so mnou kontakt.
poludnica,
MYSEĽ totiž sme MY, resp. náš nástroj vnímania seba a všetkého naokolo. pracovňa nášho duchovna. v mozgu sa myseľ iba odráža. ak sa myseľ stotožní s telom (napríklad mozgom), vtedy nevyhnutne dochádza k povrchnému vnímaniu javov. povrchná myseľ je hrubá, a preto nemôže prenikať do podstaty javov, ale vníma iba ich formálnu stránku. myseľ, ktorá sa dokáže nad telesnosť povzniesť (pričom ju stále používa, lebo inak to ani nejde), je jemnejšia, telesnosťou nezaťažená, vďaka čomu je schopná prenikať hlboko, VCIŤOVAŤ SA. jedno z mojich obľúbených podobenstiev je takéto: predstav si, že by si mala špongiu na riad naplniť pieskom. asi by to moc nešlo, lebo zrnká piesku sú zvyčajne väčšie ako dierky v špongii. voda však nemá najmenšie ťažkosti preniknúť celou špongiou. nuž teda, špongia predstavuje v myslení skúmaný jav. hrubá, telesnosťou obmedzovaná myseľ dokáže ohmatávať iba povrch javu (podobne ako piesok beznádejne naráža na špongiu), kým jemná myseľ prenikne hlboko do podstaty javu a dotýka sa každej jeho jemnôstky (ako voda špongie). dá sa povedať, že jemná myseľ sa stane oným javom (aj voda sa tak trochu stane špongiou). a tomu sa hovorí vciťovanie (pričom je to stále myslenie).
článok má teda pravdu a mne nešlo o jeho vyvrátenie, ale iba o pomôcku pri vysvetľovaní ľuďom, ktorí sa pozabudli v mozgu. a tiež som sa pokúsil o korekciu určitých tvrdení. hŕba spisby totiž pojednáva o význame citu pre duchovný vývoj a jedným dychom zatracuje rozum alebo aspoň znižuje jeho hodnotu. bez mysle (schopnej vciťovania) by sme sa však nepohli ani o piaď :-)
Intovi:
tak akosi, Milan Kralovic :-)
Inťovi,
podľa reči tvojej, poludnica, usudzujem,
inťo,
poludnica, poludnica,
a neboj, to márne dohadovanie sa žien a mužov som nesmeroval k tebe.
bohovsky dobrý som presne v tom, v čom aj ty - moja myseľ je absolútne dokonalá. iba si ju sem-tam zapracem nejakými zbytočnosťami, a vtedy sa zdá, že je na figu. takže tu je priestor na zdokonaľovanie: nestotožňovať sa s bolesťou a inými krávovinami, ale iba ich tichučko pozorovať. no, a keď sa toto dostane viac-menej pod kožu, tie nešťastné spomienky poukladať. a potom... potom to môžeme skúsiť cez vesmír :-)
Vratme sa k teme clanku.