Už roky pozorujem to isté jesenné divadlo -

 

na dvojdrôtovej linke, čo pravdepodobne zvádza televízny signál od vysokej rozvetvenej antény zo strechy jednej budovy na druhú, sa koncom augusta usádzajú lastovičky. Dvojdrôt sa zrazu zmení na podivuhodnú ježatú retiazku a tá sa vo vetre jemnučko kolíše alebo tichá, napnutá pretína v šikmej čiare vzdialený obzor.

 

Najprv ich nebýva veľa. Posedia, pohojdajú sa, preletia na blízke krovové strechy alebo sa pustia do šíreho priestoru pod oblakmi a skúšajú, trénujú svoje letecké umenie. Neuveriteľné, ako rýchlo dokážu ani nie mávať, skôr kmitať krídelkami! Vyletia vysoko, vysoko, zmenia sa na zrniečka maku, sotva viditeľné na plátne oblohy, aby sa vzápätí plavne spustili v širokých polkruhoch, špirálach či polpriamkach skoro až ku korunám stromov v parčíku, čo oddeľuje náš dom od cesty aj od ďalšieho radu budov.

 

Poklebetia si na drôtoch, polietajú – a už ich niet! Stratia sa mi z dohľadu. Pár dní ich nevidno – dokonca som sa začala obávať, že ich je len tak málo a že sa akosi predčasne vydali na svoju pravidelnú jesennú púť, keď zrazu – sú opäť tu! A je ich očividne viac! Stojím na balkóne a sledujem ich zvláštny „letecký deň“ – predstavenie plné vzruchu, a napriek tomu ladné, elegantné.

Pred pár dňami som ich obdivovala opäť a zdalo sa mi, že sa lúčia. Obleteli niekoľkokrát hustým húfom známu anténu aj strechy pod ňou a stratili sa v šírej diaľave neba. Bolo mi smutno, keď odleteli, ako keď sa zabuchnú dvere za dobrými priateľmi. Hľa, jeseň, aj takto sa hlási...

 

Je 15. september. Sviatok. Voľný deň. Idem na balkón zistiť, či prší, neprší – a – inkriminovaná anténa je celá ježatá! Aj dvojdrôtová linka od nej, akoby sa na jednu i druhú nalepili zrnká rasce. A celý vzdušný priestor predo mnou i nado mnou je plný – lastovičiek! Križujú vzduch, pripomínajú rozhnevané mravce, keď im niekto rozhrabe mravenisko, alebo cestujúcich vo vestibule veľkého medzinárodného letiska, keď má odletieť niekoľko lietadiel krátko po sebe...

Po chvíli sa títo bravúrni majstri lietania upokoja a ich poletovanie sa mení na ladný baletný valčík drobučkých tanečníkov v bielo-čiernych elegantných kostýmoch.

Rozmýšľam, kto velí onej úchvatnej symfónii pohybu? Kto je režisérom nádherného prírodného divadla? Ako lastovičky vedia, že práve nastal správny čas?

 

Aha, „pomakovaná, porascovaná“ je zrazu nielen anténa a dvojitá drôtová linka, ale aj celé šikminy striech! Toľko lastovičiek! Moja stará mama by iste podotkla, že ich je ako maku.

Finále predstavenia – v momente je celý kŕdeľ, celá chmára lastovičiek v povetrí! Dva – tri široké kruhy - a vo vzduchu nad naším domom, ďalšími domami aj priľahlým parkom vládne ticho. Rozhostilo sa, až mi zuní v ušiach. Sem-tam ťažkopádne preletí zo stromu na strom iba párik drozdov alebo priamočiaro odplachtí z koruny borovice na striešku búdy v zanedbanej záhradke dvojica holubov... ale nebo je prázdne, pokojné a tak jesenne sivé a clivé...

 

Dávam zbohom lastovičkám a v duchu sa pýtam, či to ešte nebolo iba „dovidenia“? Avšak je 15. september. Podľa prvých školských básničiek – my sme sa učili jednu o nich od P.O.Hviezdoslava – by už mali byť lastovičky preč... „Uvidíme!“ – poviem si v množnom čísle, lebo človek pri lúčení by nikdy nemal byť celkom sám.

A toto je presne taká situácia. Našťastie, iba do jari, potom tu budú zas.