Ide z nich taký zvláštny pocit. Z tých orieškových očí. Akoby mi chceli niečo povedať. Usmejem sa a preškrtnem celú vetu. Nastáva ticho. Nie však to trápne ticho. Ale také pekné ticho, ktoré prerušujú kroky myšlienok. Cup.. cup.. cup.. Až mi kvapky z mláky spomienok fŕkli do očí. Asi tam bol olej, pretože to štípe. Kráčam ďalej a starou vreckovkou si sama utieram červené oči. Oproti ide človek a z druhej strany prichádza pomalým krokom stará babka. Človek sa ku mne s úsmevom rozbehne a keď je už úplne blízučko, otočím sa od neho a pomáham babke s ťažkým nákupom. V domnení, že robím správnu vec, stúpim nechtiac človeku na nohu a odchádzam s nákupom starej ženy. V koši jej nesiem zopár rohlíkov, čerstvé mlieko, voňavú zeleninu z trhu a malé mača, ktoré je asi hladné. Položím košík na zem, vyberiem mača spolu s mliekom a do vrchnáka mu z neho trošku ulejem. Pije, akoby už roky nepilo. Po chvíľke ho beriem do náručia a odchádzam s mojim novým kamarátom domov. Zvláštne, má orieškovo hnedé oči. Už som také niekde videla, len si rýchlo neviem spomenúť, že kde..