Dobre, zmierila som sa s tým, že ma rodičia nikam nepustia. A zrazu si nabehne on, chvíľu sedí u nás a odchádza z víťazoslávnym úškrnom na tvári. A ja na druhý deň nasadám do autobusu smer Bratislava. Rodičia ma pustili, ale ja, namiesto toho, aby som bola šťastná, cítila som sa.... úplne inak. To ma nechcú rodičia nikam pustiť? To musí vždy prísť on? No ďakujem. A keď raz povedia nie (a ja s tým, mimochodom, zmierim) tak nech si stoja aspoň za slovom...

     Včera som sa vrátila s pevným rozhodnutím vo svojom praštenom srdci pár vecí zmeniť, otočiť, nenechať len tak plynúť bez povšimnutia. Doteraz som bola ticho, pretože keď hovorím, aj tak ma ľudia nepočúvajú alebo nechcú počuť. Potom sa môžeme diviť, že si píšem pätnásť denníkov a mám ďalších dvadsať zápisníkov. Papier a pero sú mi zatiaľ ešte verné a dúfam, že ma nesklamú. Ale tuším som začala rozprávať... nahlas a veci, ktoré sa asi nebudú veľmi páčiť...

     Začala som u svojho otca, ktorému som dnes povedala, že nechápem, prečo ma pustil. Keď raz povedal nie, nech si stojí za slovom, veď je chlap. Ja som nenútila nikoho, aby ma prišiel pýtať, dokonca som mu v tom bránila. Lenže oni nepočúvajú!!! Počítam s tým, že za moje ozvanie sa ma nepustia nikam už do konca môjho kuracieho života (to ešte nevedia, že dnes poobede sa chystám na výlet :D).

     No čo už, vidím to tak, že by som mala ísť urobiť domovú prehliadku a vyhrabať všetky perá, ktoré máme, pretože mojich pätnásť denníkov a dvadsať zápisníkov bude musieť prijímať citové výlevy „malej, ničomu nerozumiacej a drzej“.