Ešte pred takými dvomi rokmi som nemala nejaký väčší vzťah k domácim zvieratkám. Možno to bolo dané výchovou mojich rodičov. Tí nechceli pripustiť ani len myšlienku na to, že by sme mohli mať doma nejaké iné zvieratko, než akváriové rybičky (sú rybičky zvieratká ???). Nič proti rybkám, ale čo už s nimi - môžeme sa pozerať, ako si plávajú hore-dole akváriom. Nedá sa s nimi pohrať, pohladkať ich... Aj keď pripúšťam myšlienku na to, že si doma akvárium zriadim, pretože mi to pripadá ako pekná dekorácia do bytu.

    V januári pred dvomi rokmi si sestra priniesla domov psíka. Bola to maličká čivavka, 2-týždňové šteniatko. Očičká ako dve korálky a malý zvedavý čumáčik. Bola to fenka a dostala meno Sindy. Sestra býva u rodičov a z toho, čo som napísala vyššie určite pochopíte, aký bol ich prvý šok, keď sa v byte zjavil psík. Už si nepamätám, či ten šok trval päť minút alebo pätnásť, ale viem, že Sindy u nás ešte nebývala ani hodinu a už bola miláčikom celej rodiny.  Nasledujúce štyri mesiace sa náš život točil najmä okolo nej. Vždy, keď sa niekto z nás vrátil domov, vítala ho tým, že behala dookola po celej obývačke a od radosti vyhadzovala do vzduchu zadnými labkami. Neustále do niekoho dobiedzala, aby si ju všimol a hral sa s ňou. Na sídlisku bola miláčikom detí,  aj okoloidúcich dospelých. Každý ju chcel pohladkať a "popestovať" si ju. A jej sa veľmi páčilo byť stredobodom pozornosti. Keď sa uvarila káva, Sinduška vedela, že jedno mliečko do kávy priamo z téglika dostane aj ona.

     V jeden slnečný aprílový deň sa však stalo niečo, z čoho mi dodnes behajú zimomriavky po chrbte. Dúfam, že niečo také hrozné sa nám už nikdy nestane. Sestra išla do obchodu. Sinduška vybehla na schodisko a nechcela sa v žiadnom prípade vrátiť do bytu a tam na ňu počkať.  Tak ju sestra zobrala so sebou. Len tak, bez obojku, veď do obchodu to bolo len pár krokov. Sindy nemala vo zvyku utiecť niekam z dosahu svojho blízkeho človeka, ktorý s ňou bol vonku. Tak aj teraz. Sindy si vykračovala po chodníku vedľa svojej paničky.  Prejsť cez cestu a sú tam. V obchode pôjde na tú chvíľku do tašky. Sestra tak nebola nakupovať po prvý raz a Sindy to neprekážalo. Bohužiaľ, do obchodu sa Sinduška už nikdy nedostala. Doplatila na to, že sestra (ale v podstate ani nikto z nás) nedocenil jej hravosť v kombinácii s cestnou premávkou. Určite už tušíte, čo sa stalo. Keď sa sestra zohla pre Sindy, aby ju preniesla cez cestu, Sindy si myslela, že sa idú hrať. Posledný raz radostne vyhodila do vzduchu zadnými nožičkami a rozbehla sa na cestu...rovno pod kolesá auta... Škripot bŕzd a zástava celého sveta na niekoľko sekúnd...

     Obrovský smútok zavládol v našej rodine. Neviem, či je to správne, ale po štyroch mesiacoch, ktoré Sindy prežila v našej rodine sme jej stratu vnímali asi rovnako, ako keby odišiel niekto z nás. Hoci ja sama som s ňou bývala najmenej, pretože nebývam s rodičmi a nedostanem sa k nim ani každý týždeň na návštevu, dlho som nedokázala o Sinduške rozprávať bez toho, aby mi po tvári netiekli slzy.

     Vlastne dovtedy, kým som sestru nepresvedčila, že jej zoženiem nového, rovnako milého čumáčika. Ale o tom až v pokračovaní niekedy nabudúce.