Dnes ráno, po dlhej dobe v obleku, som v sexi okuliaroch prišiel do mesta, aby sme ako trieda zbierali peniaze do klobúčika. Neuveriteľné, ako sa človek zrazu ocitne o niekoľko rokov ďalej bez toho, aby si to uvedomil. Sú to práve takéto chvíle, keď sa ocitnete "na druhej strane", kedy si uvedomíte, koľko času prešlo za pár okamihov.

Bola rozlúčka so školou, boli slzy, bolo ďalšie vandrovanie mestom. Jedna chvíľa sa ma však veľmi dotkla. Samozrejme, človek sa zamyslí, či je vôbec správne zastavovať ľudí, ktorí očividne nemajú peňazí na rozhadzovanie, avšak keď sme zastavili jedného človeka, ktorý vyzeral, že triezvy nebol, ale komunikoval bez problému, povedal niečo dojímavé. Povedal, že si pamätá na svojich 18, ako sa tešil na život. Spolužiak mu zo srandy pochválil bundu a odpoveď bola takáto: "Poviem ti tak. To je bezdomovecká." Džavot trochu utíchol, nie veľmi, ale rozdiel bolo počuť. "A detská, prispejem vám aj ja a prajem vám, prajem vám, aby ste dopadli lepšie ako ja. Držím vám palce." Bolo to tak nesmierne úprimné, že si to asi ešte dlho budem pamätať.

Potom, zamyslel som sa nad tým, čo mi povedal on o tom, aké bude leto. Napriek tomu, že sme sa v poslednej dobe akosi pochytili a často sa hádame, chceli sme to skúsiť. Avšak, keď bude čas. S pokojom mi oznámil, že on nemôže nič spraviť s tým, že najbližšie štyri mesiace nebude mať voľno a že, keď budem na výške, môžme niečo skúsiť. Dovtedy nech čakám. A ja nie som človek, čo vie čakať.

Povedal som si však, že čo už, že síce to bude druhé leto, ktoré si vôbec neužijem, ktoré celé len tak prespím, že oplatí sa čakať. Nie je to síce isté, on vždy bude zaneprázdnený, vždy bude tráviť veľa času s kamarátmi a ešte viac v práci, ale že ľudí ako on je málo a jednoducho sa to oplatí. Potom mi na jednej social networkingovej stránke veľmi jednoducho napísal jeden milý Izraelčan, že nech si leto užijem, nech nedržím celibát, veď žiaden vzťah nemáme, veď jeho riešiť budem, keď budem na škole. Mal pravdu. Prečo ako hlupák utiahnuto čakať, kým on bude štyri mesiace lietať po celom svete a občas sa mi posťažuje, ako strašne by so mnou chcel byť, ale nedá sa?

Večer sme ako trieda boli sadnúť v jednej reštike, bolo super, pokecali sme, dali sme si pizzu, ale keď sme chceli ísť do mesta, všetko sa rozbilo na skupinky a ja a Alica sme sa ocitli v grupe, ktorú by sme radšej vymenili. (Kelly zrazu zmizla a v telefóne nám oznámila, že jej prišlo zle. Neverím jej už.) Piť sa veľmi nepilo. Respektíve, síce nepijem takmer vôbec, do nálady by som si dal, ale keďže okolo nás boli ľudia, čo mali dosť a navyše ľudia, s ktorými nám až tak super nebolo, dali sme si zopár glgov vodky a tým to skončilo. Rozjarení a bujarí sme boli, ale to bývame aj triezvi. Začalo mi byť ale strašne clivo. Chýbal mi on. Objal som Alicu tak, že sa nám dotýkali líca. Je to síce časté, ale občas to má veľmi intímny podtón a napadlo ma, že veď ona môže byť tá správna. Veď ona ma pozná najlepšie a ona narozdiel od neho nikdy nepovedala, že som obyčajný a jednoduchý. Ale, predstava bozku síce nebola odpudivá, ale.. Uvedomil som si viac ako kedykoľvek doposiaľ, že potrebujem penis. Žiaľ, som teplý skrz naskrz.

Tak sme sa obaja pobrali domov. Po ceste som rozmýšľal nad tým, že cca o týždeň bude koniec a ja budem mať za sebou maturitu. Že o dva týždne jednoducho môj život stratí doterajší cieľ. Nebudem mať, čo robiť. Všetko bude iné. Prázdne.

Na oblohe som počas desiatich minút zazrel tri lietadlá. Pozeral som nad seba, potichu som prežíval nostalgiu a túžil som byť tam. Vysoko nad všetkým týmto. Nad svojím životom, nad starosťami...

Spomenul som si na Ally McBealovú. Konkrétne na časť s názvom Wedding. Ten rok končil tým, ako Ally bola sama, opustená a kráčala ulicou, zamýšľala sa. Veru, dnes som sa stal ženíchom a nevestou mi bola neistota. Neistota, ktorou si ako jedinou, môžem byť istý.