V úvodnom článku nášho seriálu si na mušku zoberieme úplne prozaickú obalovú techniku, vec ktorú odhliadnuc od jej dizajnu pri kúpe tovaru neberieme veľmi do úvahy, ale ktorú si vždy chtiac-nechtiac odnášame z obchodu spolu s „vysnívaným“ výrobkom tvoriacim spravidla obsah daného obalu.

       Ukážkovou oblasťou v danej problematike sa nám javí potravinárstvo, presnejšie obalová technika nápojov. Na začiatku deväťdesiatych rokov bola u nás na chvíľu skoro ideálna situácia. Ešte z predrevolučných časov tu existoval v celku funkčný systém – minerálka, malinovka, pivo, víno, tvrdý alkohol a chvíľami aj mlieko sme si kupovali v sklenených fľašiach. Síce sme pri nákupe týchto produktov platili aj za obal – fľašu, ale tú sme po vyprázdnení  mohli opäť za peniaze do obchodu vrátiť. Fľaša sa po vyčistení mohla opätovne naplniť a takto slúžiť svojmu pôvodnému poslaniu. Takto obiehala až do obitia, či rozbitia, kedy sa mohla jednoducho pretaviť na niečo iné. Čistenie použitých fliaš nie je tiež najlacnejšia záležitosť, okrem toho sa pri tom dosť znečisťuje voda, ale stále je to pomerne racionálne riešenie. Ak aj náhodou fľaša nebola vratná, alebo sa nám rozbila doma, existovala funkčná sieť kontajnerov špecializovaných na sklo, ktorá umožňovala toto nepotrebné sklo od ľudí vyzbierať a po spracovaní ho využiť na výrobu niečoho nového.

            S otváraním sa svetu sa však situácia začala radikálne meniť. Výrobcovia aj spotrebitelia boli očarení novými možnosťami a tak postupne sklo z regálov našich obchodov začali vytláčať plastové fľaše a tetrapaky. Ľuďom sa páčilo, že si domov z obchodu nosia ľahké, praktické a nerozbitné obaly a výrobcom tiež nebolo proti srsti, že sa znížia ich náklady na prepravu ľahších nádob a že sa nemusia zaťažovať s využitím už raz použitých obalov. Lenže problémy, ktoré so sebou nové obaly priniesli ďaleko prevyšujú ich výhody.

            Prizrime sa teraz bližšie na to, čo v praxi znamenal nástup umelých fliaš a tetrapakov. Pri umelých fľašiach bol spočiatku každý nadšený z praktickosti týchto predmetov a je nesporné, že niekoľko sa ich v domácnosti uživí. To je však z pozitívnych prínosov asi tak všetko. Fľaše vyrobené z umelých vlákien nie je tak jednoduché na niečo prerobiť, alebo ich opakovane pustiť do obehu a preto sa obvykle ani nevykupujú. V praxi to znamená, že spotrebiteľ zaplatí v cene výrobku aj cenu umelohmotnej fľaše, ktorá často tvorí aj tretinu celkovej sumy a pritom ide o veľmi zlú investíciu, lebo tieto peniaze nemôže dostať späť ako pri fľaši sklenenej a väčšinou končia v koši.  Niekoľko týchto nádob síce využijeme, ale skutočne drvivú väčšinu zahodíme a nerozmýšľame, že pri každej zahodenej dvojlitrovke, akoby sme do smetí hodili päť, šesť korún.

            Plasty sú prirodzene takmer  nerozložiteľné, prerobiť  na niečo použiteľné sa dajú len ťažko a nákladne a tak buď ležia desaťročia na skládkach a zaberajú miesto, alebo horia v spaľovniach, pričom sa vytvárajú jedovaté plyny, ktoré ničia naše ovzdušie. O akýsi kompromis sa v tejto oblasti pokúsila firma Pepsi, ktorá do praxe zaviedla vystužené a vratné umelé fľaše, ale tie vydržia v obehu tiež len niekoľko otočení a potom sa opäť musí hľadať riešenie čo s nimi, pretože lisovať ich napríklad na záhradný nábytok sa nedá tiež do nekonečna (vznikol by nový ekologický problém – čo s nepotrebnými plastovými stoličkami).

            Čo sa týka tetrapakov tak aj keď sa to nezdá, je ich osud podobný ako osud umelých fliaš, pretože recyklácia je problematická a tak opäť, buď polihujú na smetisku alebo horia v spaľovniach a vytvárajú jedovaté plyny.

            Preto v dnešnej dobe, keď všetky domáce minerálne pramene sú primárne balené v umeline, keď ovocným šťavám a mlieku dominuje tetrapak a dokonca už aj pivo alebo tvrdý alkohol po vzore západu je dostať aj v umelom prevedení, je čas zamyslieť sa. Jedným z riešení je právna úprava, ktorá u nás vstupuje teraz do platnosti a inšpirovaná najmä škandinávskou legislatívou do budúcnosti by mala výrobcov nútiť zaoberať sa ekologickou likvidáciou týchto odpadov, alebo na ňu aspoň prispievať. Toto je riešenie, ktoré ako spotrebitelia, veľmi neovplyvníme, čo však môžeme ovplyvniť je založené na starej pravde – náš zákazník = náš pán. Ideálne by bolo, keby sme začali rozmýšľať, áno keby každý jednotlivec trochu pouvažoval nad tým, či mu nevadí, že míňa svoje peniaze na niečo, čo nepotrebuje a čo v konečnom dôsledku len špiní prírodu, alebo bude radšej kupovať i keď ťažké a rozbitné, ale stále ešte vratné a recyklovateľné sklo. Bojkotovaním plastu môžeme totižto my obyčajní spotrebitelia vyslať signál výrobcom, že nám nie je všetko ľahostajné a že spoločenská objednávka sa nezhoduje z ich ponukou. Neváhajme a učiňme tak čo najrýchlejšie, kým si ešte máme z čoho vyberať. A na záver ešte typ pre tých čo zostávajú pri plastových fľašiach a tetrapakoch (tu treba  povedať, že na výber už veľmi nie je – napr. také mlieko), ak ste už verní tomuto nezmyslu, tak aspoň pred zahodením tieto nádoby poriadne stlačte, nech zaberajú čo najmenej miesta, lebo nafúknuté výrazne zvyšujú objem odpadu.

                                                                                                                      Sasi