Mnohí ľudia veria, že práve RKC je tou jedinou cirkvou, ktorú Ježiš založil a postupnosť pápežov na "Petrovom stolci" je potom prinajmenšom nepolemizovateľná. Toto by znamenalo, ze všetky odštiepené frakcie sú zblúdené ovečky, ktoré sa potrebujú vrátiť pod krídla Ríma. V skutočnosti takto poníma Rím veškerý ekumenizmus.
Lenže toto je na hony vzdialené pravde.

Keď sa pozrieme do Skutkov apoštolských a do apoštolských listov Novej Zmluvy, vidíme cirkev fungovať úplne odlišným spôsobom. Neexistovalo čosi ako nadradený zbor, nieto ešte nadradený apoštol nad ostatnými. Napriek koncilu v Jeruzaleme, ktorý mal ujasniť to, či pohania môžu byť spasení bez prijatia židovského zákona (a obriezky) alebo nie, nikde nie je preferovaný jeruzalemský zbor nad ostatnými, ani tento koncil nič také nezavádza. Dôvodom, prečo sa táto otázka riešila v Jeruzaleme, bol fakt, že v danom zbore bolo najviac zbudovaných kresťanov poznajúcich Kristov charakter, ktorí Krista poznali vtedy najdôkladnejšie - počas jeho fyzického pôsobenia. A naschvál nepíšem 12-tich apoštolov, lebo rozhodujúce záverečné slovo mal Ježišov brat Jakub.
Cirkev žila v rovnosti a rovnoprávnosti všetkých lokálnych zborov, a dokonca, keď Peter s inými jeruzalemskými bratmi prišiel navštíviť zbor v Antiochii, Pavol ho musel verejne karhať, že on aj s inými žijú v pokrytectve a svojou povýšeneckosťou na to, že je Žid, privádza kresťanov spomedzi pohanov do poníženia.

Počas koncilu v Jeruzaleme už Pavol, hoci bol braný za neskúseného, nezrelého kresťana, mal v mnohom dôkladnejšie poznanie Pana ako mnohí z jeruzalemského zboru - on totiž dilemu o tom, že by pohania mali prijať aj zákon a obriezku, vôbec nemal. Ale pokoriac sa, išiel vec ujasniť aj pred tými, ktorých "niektorí pokladali za veľkých" - ako sám píše v liste Galaťanom.

Takže vodcovské postavenie niektorej miestnej cirkvi nad inou je len luďský výmysel, rovnako ako postavenie Petra nad ostatnými staršími vo viere.

Toto je dôležité na pochopenie faktu, že žiadny kresťan nemôže v súlade s Božou vôľou prisahať poslusnosť a vernosť v podriadenosti voči inému kresťanovi.
To na margo obviňovania Martina Luthera z porušenia prísahy pápežovi. Ako som uz viackrát písal, verím, že kresťan má mať starších do času - dovtedy, kým sa nestane aj on zrelým a dospelým duchovným človekom v Kristovi.

Ako je to však odštiepením evanjelickej cirkvi od RKC? V skutočnosti Luther nič nevymyslel, nič nepridal k učeniu. Naopak - odobral to, čo pridali iní, autority RKC. Vzdal sa bludnej doktríny, že človek musí konať dobré skutky, aby bol spasený.
Objavil v Písme mnohé verše, ktoré hovoria, že spasenie je zadarmo, nie zo skutkov, aby milosť zostala milosťou a nie mzdou. Milosť Božia je dar zadarmo. Nie zo skutkov, aby sa nikto nemohol chváliť.
Naopak, skutky, ktoré sú ľúbe Bohu, môže konať človek až potom, ako obdržal milosť odpustenia hriechov - spasenie. A je zjavné, že za skutky konané zo spasenia si nikto chválu pripísať nemôže, pretože sú Bohom pre nás pripravené.

A objavil aj mnoho iného v Písme - napríklad, že Boží dar nie je možné,kúpiť si nielen za skutky, ale ani - a to tobôž nie - za peniaze - a hneď sa mu rozjasnilo, že odpustky sú ľudská lož vydávajúca sa za Božiu pravdu a slúžia k bohatnutiu RKC, organizácie, ktorá dokonca v snahe udržať moc vo svojich rukách nedovoľovala ľuďom vlastniť a čítať Bibliu, ktorú sa podujal preložiť a sprístupniť širokej verejnosti.

Prečo Luther vlastne konal tak radikálne, ako konal? Pretože uveril Bohu v Jeho slove. A Boha treba poslúchať viac ako ľudí.
V skutočnosti to, čo urobil, bol návrat k Bohu zo zblúdenej cesty RKC, Luther sa začal vracať k pravde, ku koreňom pravého kresťanstva, k tomu, čomu verili prví učeníci, čomu verila prvotná cirkev.
Nie on sa odklonil, RKC bola (a je) odklonená.
Pochopil to, o čom píše v Písme Jan - kto nezostáva v učení Kristovom a zachádza ďalej, nemá Boha.

Potom sa však stalo niečo zvláštne. Boh si povolal niekoho ďaľšieho, aby mu odhalil ďaľší z bludov, ktorý RKC zaviedla - niekoho, kto navrátil cirkvi pravdu o krste vodou.
Luther stal pred rozhodnutim. Uveriť tomu alebo nie? Žiaľ, neuveril, že krst vodou nie je pre neveriacich (a tých, ktorý ešte nemôžu uveriť - miminká), ale pre tých, ktorí uverili. Nepochopil, že krst nie je o veku, ale o vyznaní viery veriaceho. Z neznámych príčin zatvrdil svoje srdce, napriek tomu, že preložil celú Bibliu a poznal Pána prostredníctvom Ducha Svätého, neuveril Jeho ďaľšiemu zjaveniu a vedeniu cirkvi a neuvidel význam mnohých biblických pasáží, ako napríklad Filipovym slovám etiópskemu eunuchovi: ak veríš, môžeš byť pokrstený.
Nakoniec dospel až k tomu, že mal podiel na vraždení anabaptistov ponižujúcim a výsmešným spôsobom - topením.

Nechcem tu rozpisovať celú históriu cirkvi, ani detailne rozoberať, kto čomu uveril a kto čomu nie. Chcem len vysvetliť, že vznik nových, oddelených, denominácií vždy súvisel s ľudským hriechom. Väčšinou hriechom tých, ktorí odmietli vedenie Ducha Božieho skrze zjavenia pravdy iným kresťanom a nedokázali prijať to, že by Boh nekonal skrze ľuďmi uznaných starších vo viere. Obdoba situácie, keď Pavol mal jasno, že pohania sa nemusia obrezávať a jeruzalemskí starší z toho mali ťažkú hlavu, alebo keď Filip neriešil, či pokrstiť uverivšieho černošského etiópčana - pohana, no slávny Peter s tým mal taký problém, že mu musel dať Ježiš mocné videnie a to hneď dvakrát, v ktorom mu nakázal jesť podľa zákona nečisté zvieratá.

Rovnako tak sa udialo v cirkvi oddelenie, keď opäť zatvrdená časť cirkvi nedokázala prijať od Pána znovuobnovenie pravdy o krste Duchom Svätým a taktiež dary Ducha Svätého - a vznikli letničné a charizmatické denominácie.

Za rozdelením sa vždy skrýval a skrýva ľudský hiech - neochota a vzdor k Božiemu vedeniu.
Ale aby som povedal celú pravdu, niekedy bol tento hriech na strane tých, ktorí si mysleli, že priniesli ďaľšie zjavenie do cirkvi, ale bol to blud.
Napríklad svedkovia Jehovovi či mormóni. Tu bol hriech na strane tých, ktorí zatvrdili svoje srdcia a neskúmali to, o čom si mysleli, že je Božie zjavenie.

Za každým rozdelením stojí hriech pýchy a lži - buďto na strane tých, ktorí odmietajú prijať nové zjavenie, alebo tých, ktorí sa mylne domnievajú, že priniesli nové zjavenie - no tí, ktori rozsudzujú duchovné veci duchom, si veľmi dobre uvedomujú, že vždy bol za všetkým v pozadí doširoka usmiaty diabol, ktorý sa tešil z rozdelenia Božieho ľudu.

Nezriedka sa pod problém prijať niektoré znovuobnovené pravdy Božie podpísalo ich telesné presadzovanie charakterovo nezrelými kresťanmi - ako napríklad charizmatický ošiaľ sprevadzaný telesnými výstrednosťami aktérov.
Ničmenej, ani to nedáva priestor iným kresťanom bez skúmania veci zavrhovať.

Zhrnuto povedane, protestantizmus sa neodklonil s cieľom vytvoriť čosi nové. Naopak, jeho cesta je vždy viac a viac sa späť prikloniť k Bohu a vzdať sa vecí, ktoré ľudí od Neho vzdaľuju. Protestantizmus teda nemá korene v katolicizme, ale v rannej cirkvi. Protestantizmus je o NAVRATENÍ SA k pravde.

Slávny reformátor Kalvín, zakladateľ reformovanej cirkvi, povedal, že cirkev, ktorá sa prestane neustále reformovať, ostane mŕtvou. A paradoxne, stalo sa to aj tej denominácii, ktorú založil. Ani on totiž nedokázal prijať ďaľšie zjavenia od Pána jeho priateľovi, a po vzájomných nezhodách ho dal zavraždiť.

Dnes stojí cirkev pred jedným z posledných podobných medzníkov - znovuobnovenie služobnosti apoštolov - a tým umožneniu fungovať v cirkvi všetkým piatim služobnostiam. A mnohí to opäť odmietnu...

Vďaka Pánovi, že len nakrátko, pretože koniec všetkých dní je už blízko.

selah.