Križiacke výpravy v Európe od 11. do15. storočia Križiacka výprava bola vojna, ktorú kresťania viedli za oslobodenie tzv. svätých miest z rúk neveriacich. Pre tých, čo sa jej zúčastnili, bola táto vojna cestou k spáse. Križiacke výpravy, počínajúc tou prvou v rokoch 1096 - 1099, na mnoho storočí zmenili politickú rovnováhu vo východnom Stredozemí. Aj v severnej Európe sa kresťanská svätá vojna stala trvalou súčasťou politiky. Už od 2. storočia po Kr. konali kresťania púte do Svätej zeme. Na náboženských cestách do vzdialených krajín nachádzali pútnici duchovné osvietenie a po tom, ako rímsky cisár Konštantín l. Veľký prijal kresťanstvo a jeho matka Helena v Jeruzaleme objavila domnelý Svätý kríž, počet pútnikov prichádzajúcich do Svätej zeme výrazne vzrástol. Vyrástlo tam množstvo kostolov a kláštorov, a to často na práve objavených miestach staro- a novozákonných udalostí. Jeruzalem bol v myšlienkach a srdciach kresťanov zo všetkých končín vtedajšieho sveta mimoriadne význačným pútnickým miestom a nič na tom nezmenila ani skutočnosť, že ho v 7. storočí zabrali Arabi. Ani zďaleka totiž neplatilo, že by sem kresťania stratili prístup, čo dokazujú správy pútnikov z Británie, Francúzska a Itálie, ktorí sa modlili na tamojších svätých miestach. Na západ navyše smeroval z Jeruzalema neochabujúci prúd náboženských predmetov a svätých relikvií, ktoré sa v kostoloch po celej Európe tešili veľkej úcte. Púte do Svätej zeme boli dôležité aj preto, že súviseli so západoeurópskym misionárskym úsilím o pokresťančenie pohanov. Tak v období od 6. do 11. storočia prijali kresťanstvo Angličania, Frízi, Sasi, Škandinávci, Bulhari a Slovania (napríklad Rusi), a to vďaka pôsobeniu írskych, rímskych, anglických, francúzskych, saských a byzantských vierozvestov. V samotnej cirkvi navyše prepukali prudké zápasy za vykorenenie kacírstva. Náboženské púte, úsilie o nastolenie pravej viery a pokresťančenie pohanov, to všetko sa spolu s ľudovou zbožnosťou spojilo v križiackych výpravách vrcholného a neskorého stredoveku. Nešlo v nich len o oslobodenie Svätej zeme z moci tých, ktorých kresťanská cirkev považovala za "neveriacich". Križiacke výpravy mierili aj proti kacírskej sekte albigéncov v južnom Francúzsku (od r. 1209), proti pohanským Slovanom v pobaltskom Livónsku (od konca 12. storočia) a proti Arabom v Španielsku ako tzv. reconquista, hnutie za oslobodenie krajiny, na čele ktorého stáli vládcovia severošpanielskycb kresťanských kráľovstiev.