Dúhová rozlúčka

Ruky Slnka ochladli,

neláskajú viac striebristú

 hladinu jazera.

Lesy plačú, smutné stromy

ronia farebné listy,

vietor sa s nimi naháňa.

Uprostred listového víru stojím ja.

Rozfúkané myšlienky utkali dúhu.

Ako po nebeskom moste

 vystupujem po nej k Slnku.

Podávam ruku poslednému

hrejivému lúču so slovami:

„Uvidíme sa zas, keď budeš

lízať snehovú zmrzlinu.“