ja som jediná zo širokej rodiny-čo som sa živých pýtala..zbierala ich spomienky..veľmi ma to bavilo aj obohacovalo..už pomaly nieto koho..odišli väčšina..čakám-kedy sa niekto začne pýtať mňa..zatiaľ..:-(
šla som do minulosti..mala som chuť ísť i na matriku..no k tomu som sa zatiaľ nedostala..akosi utícha moja aktivita..
rozumiem ti..tvojej zbierke mincí spomienok..čím sme staršie-tým majú väčšiu cenu..a dodávajú silu..často sa pýtam-ako by to alebo ono oni riešili..bo žili v pokore..úcte k životu..jednoducho..skromne..mali to-čo dnes nám chýba..a nemali to-čo my máme /matériu/ - no nechýbalo nič..nič z našich statkov..mám úctu k predkom..
môj otec by mal 100 o 5 rokov..mama ešte žije..

och..ako si ma vrátila späť..

kam ženie sa tento nenásytný svet..??

pomoci nám niet..??

želám pokojnú nedeľu..bohužiaľ-zasa teplo-ako vlani..hádam sa ten zlý rok záhradkársky nezopakuje..

hovorí sa, že kto má za sebou aspoň jedného z rodičov, stále sa môže - aspoň trochu, občas - cítiť ako dieťa. Mne odišla maminka, keď som nemala ani štyridsať, ale dodnes sa s ňou potichu rozprávam. Stále je súčasťou môjho života.

A svet okolo nás? Taký smutnokrásny - dáva aj berie až ide z neho neraz strach. Ale to by bolo na dlhú debatu. Však? Prajem všetko dobré D.L.