Po čase mi nejako zase raz došli peniaze. Drogy ma pomaly o všetky pripravili. Pekne postupne. Zakaždým po malých čiastkach. Ani som nevedel ako a nemal som nič. Len diery vo vreckách.  Nemal som ani na jedlo, nieto ešte na niečo, čím by som sa sfetoval. Išiel som za starým známym dílerom, vyžobrať si aspoň jointa. Na ničom som nebol fyzicky závislý, ale skôr psychicky. Nevedel som sa už inak ani baviť, iba pod vplyvom niečoho. Bol som ako telo bez duše. Moja myseľ behala len okolo toho, či by som si niečo nemal dať, niečo, nech mi to zdvihne náladu, nech sa usmejem. Nech sa mám na čom smiať. Bez takejto podpory sa mi svet zdal sivý a nudný. S drogou opäť dostal farby, dostal vôňu a ja som mohol vyčariť úsmev.

Jointa mi dal bez všetkého. Aj tak som už uňho minul strašne veľa peňazí, tak tých pár eur ho nezabije. A určite ešte aj veľa miniem. Veď len čo ma bude nejaké euro tlačiť vo vrecku, hneď s ním k nemu pobežím, aby som si niečo kúpil. S tým určite počítal.

Prišiel som domov a zapálil som si. Hneď som cítil, že joint je fakt kvalitný. Za chvíľku som sa z neho sfajčil. Ale že sa sfajčím tak rýchlo, to som fakt nečakal. Sedel som na gauči a bol som úplne mimo. Keď tu zrazu predo mnou stálo nejaké divné čudo. Ako keby odnikiaľ prišiel. Odrazu tam bol, ako keby bola samozrejmosť, že tam má byť. Predstavil sa mi ako Mefistoteles. Zo začiatku bol celkom pokojný, ani taký strašný sa mi nezdal. Vyzeral na pokojného tvora s vľúdnou tvárou. Začali sme sa baviť o normálnych veciach, ako počasie a tak. Veď aj o čom inom by sa dva sebe neznáme tvory mohli začať rozprávať. Len o takýchto neutrálnych témach. Rozhovor sa nakoniec zvrhol do debaty o presvedčení a o tom, aká silná je ľudská vôľa. Nevedel som, čo ma čaká, tak som sa mu viac menej smial do tváre, že moja vôľa je pevná a že mňa nepresvedčí ani bohovi. Keď sa zatnem som horší ako mula.  Zobral ma k oknu opýtal sa ma, čo vidím v diaľke. Povedal som, že strom. Bol tam krásny strom. Listy mal krásne zelené. Odrazu sa strom zmenil na malé dievčatko. Oči som len tak vypleštil.

„A teraz čo vidíš?“ opýtal sa ma.

„Teraz je tam dievčatko, ale predtým tam bol strom,“ nedal som sa. „Ale to si iba ty zmenil ten strom na dievča. To nie je o presvedčení, ale o mojich očiach a o tom čo vidím.“

„Tak ty mi neveríš, že to čo si videl, je dievčatko?“

„Nie, predtým tam bol strom a potom si to ty zmenil. Viem, čo vidím.“

„Dobre, tak počkaj chvíľočku.“

A potom to začalo. Ako keby sa mi prisal na hlavu. Stále stál vedľa mňa. Ale cítil som ho v sebe. Začal hľadať niečo, čoho sa bojím až na smrť. Nevedel som sa odtrhnúť od gauča. Na chvíľu sa mi podarilo od neho odlepiť, ale bola to len minútka. Chcel som utekať, ale nedalo sa mi. Bol som ako prikovaný ku gauču. Smial sa mi rovno do tváre a len tak sa so mnou hral. Cítil som ako sa mi hrabe myšlienkami. Hľadal niečo, ale nevedel som čo. Nejakú moju myšlienku, asi takú, podľa ktorej by ma mohol presvedčiť, myslel som si. Alebo mi všetko zmeniť v hlave.

„Dobre, už o tebe viem všetko, takže ťa môžem začať presviedčať, aby si videl, to čo ja chcem a nie to, čo ty si myslíš, že vidíš.“

Nemal som šajnu o čom hovorí. Ale pochopil som to neskôr. Najskôr som sa ocitol uprostred zrubu. Ako z čias zlatej horúčky. Bol som chrbtom k miestnosti. Bol som pri krbe. Nevedel som, kto je za mnou. Iba som cítil jeho dych. A vedel som, že má v ruke žeravý kutáč. A chce ma popáliť. Pomaly sa ku mne približoval. Jeden krok po druhom. Schválne riadne dupal, aby som počul ako sa približuje. Trvalo to nekonečne dlho, ale nakoniec bol pri mne.  Už som cítil teplo do biela rozžeraveného železa. Ale nemohol som kričať. Ani ujsť. Len stáť. Čas sa neskutočne vliekol. Na jednej strane som bol rád, že sa ma ešte nedotkol, že mu chýba ešte tridsať centimetrov, dvadsať centimetrov. Ale na druhej strane by som bol rád, keby sa ma už konečne dotkol. Nech to mám za sebou. Nech sa môžem v pokoji vykričať od bolesti a môžem si ranu ošetriť. Keď sa ma mal už už dotknúť, ocitol som sa zase naspäť v mojej izbe, pri mne stál opäť Mefiloteles a len sa mi smial. Bol som celý spotený a roztrasený.

„Tak poď k oknu a povedz mi, čo vidíš, chlapček,“ povedal mi. Pozrel som sa a hneď som povedal pravdu.

„Je tam strom.“

„Vedel som, že mi povieš toto,“ odpovedal mi. „Toto bolo len na rozcvičenie tvojej predstavivosti.“

 A hneď na to som ocitol v pralese. Visel som za ruky nad jamou plnou hadov. Neznášal som hady. Boli mi odporné. Mohol som sa vyštverať na konár. Ale tam bolo niečo, ešte horšie ako hady. Boli tam krysy. Tých som sa bál ešte viac. Nevedel som, ako sa mám zachrániť. Jedno aj druhé pre mňa znamenalo smrť. Nemohol som sa ani na jedno, ani na druhé, ani len pozrieť. Ale visieť som tam tiež nemohol do nekonečna. To by som aj tak nevydržal. Visel som tam, podľa mňa, asi tak päť hodín. Ale možno aj viac. Už som si necítil ruky. Ale vedel som, že ak sa mám nejako zachrániť, tak musím teraz, lebo potom už nebudem mať dosť síl niečo spraviť. Len, čo si vybrať. Aj jedno, aj druhé, by pre mňa bola istá smrť. Nakoniec som sa rozhodol pre hady. Hádam ma nejaký uštipne a zomriem rýchlo. Ale čo ak nie? Čo ak sú tam len škrtiče a budú sa so mnou hrať a pomaly ma dusiť. Na poslednú chvíľu som si to rozmyslel a začal som sa pokúšať dostať sa hore ku krysám. Keď som už bol na konári, ako tak chytený rukami, krysa sa prudko mykla. Strašne som sa zľakol a pustil som sa. Jediné čo viem, bolo, že som začal kričať.

            A zase som bol pri Mefistotelovi. Hnusil sa mi pohľad na neho. Ale musel som sa dívať. Nemohol som otočiť hlavou. Cítil, ako to neznášam a to mu robilo dobre. Zase som išiel k oknu, ale teraz som zaklamal. Keď sa ma opýtal, čo vidím, hneď som povedal, že dievčatko.

„A ty myslíš, že som idiot? Ja viem, že klameš. Že to vravíš len tak, aby som ťa nechal na pokoji. Ale ja ti chcem zmeniť myslenie a mne sa to aj podarí. Ver tomu. Pozeraj sa teraz. Do teraz to bolo len hranie sa s tebou.“

            A bol som pri jazere. Začal som tušiť, že toto je moja posledná skúška. A tušil som, že bude aj najťažšia, len som si nevedel predstaviť, čo by mohlo byť ešte horšie ako to, čo som s ním zažil doteraz. Odrazu som sa ocitol v ďalšej predstave. Alebo to bola skutočnosť?  O tom so nemal ani šajnu.  Bol som priviazaný ku kolu. A voda pomaličky stúpala. Cítil som ju na kolenách.

Keď som bol malý, tak som sa na kúpalisku kúpal v jednom bazéniku. Zrazu som zacítil, ako ma niečo strhlo pod vodu. Akurát som vydýchol. A to niečo ma držalo pod vodou. Nevedel som sa dostať hore. Trepotal som ručičkami a snažil sa stoj čo stoj dostať nad vodu, ale nešlo to.  Až po chvíli sa zovretie uvoľnilo a ja som sa dostal na hladinu. Odvtedy neznášam byť pod vodou. Plávanie milujem, ale byť pod vodou, to je moja fóbia. O tomto nikto nevedel. Ani nemal dôvod sa to dozvedieť. Veď vo vode som vždy bol varený pečený. Ale nikdy neskáčem, ani sa nepotápam. Jednoducho to nezvládam. Stále mam ten pocit, že som pod hladinou a nemôžem sa nadýchnuť a ani nad hladinu sa mi nedá dostať. A teraz voda pomaly stúpala. Cítil som každý jej pohyb. Vždy keď sa dostala o kúsok hore, som vedel, že sa blíži môj koniec. Už som ju mal pri brade. Tu začala spomaľovať. Vychutnával si ma. Ale neprestala stúpať. Chcel, aby som trpel pekne pomaly. Cítil som, ako sa v tomto mučení priam vyžíva, aj keď na jeho tvári nebolo vidieť ani náznak emócií. Odrazu som videl v hlave obraz z mojej izby. Videl som strom. Ako sa voda dostala po ústa, pevne som ich zatvoril, aby sa mi do nich nedostala a mohol som ešte ako tak dýchať nosom, čo v tom momente znamenalo ešte žiť. Ako som musel dýchať len nosom, strom sa mi v hlave začal meniť na dievčatko. Vždy keď stúpla voda o kúsok, videl som stále jasnejšie a jasnejšie dievčatko.

A nebolo to len zo strachu, ja som naozaj videl, ako sa zmenili. Bol som presvedčený, že stromy sú ženy. Chcel som to vykrikovať do celého sveta, ale nemohol som. Bál som sa, že sa začnem topiť. Chcel som ísť odtiaľto preč. Voda už sa zastavila a nad hladinou som už mal len kúsok nosa. Ale stále ma nepustil. Snažil som sa dostať z pút, ale žiadne neboli. Držala ma sila, ktorá mi nedovolila pohnúť ničím. Nemohol som ani len hlavu hore vytočiť, aby sa mi o troška lepšie dýchalo.  Už by som obetoval všetko na svete, len aby som sa odtiaľ dostal. Bolo mi jedno, či si nájde inú obeť na hranie, aj keby to mala byť celá moja rodina. Alebo moja frajerka, ktorú som miloval. Bolo mi to jedno, chcel som žiť. Nakoniec som to nevydržal a zakričal som.

„JE TO DIEVČA!“ a začal som sa topiť. Potom som bol naraz zase pri okne. Ale celý roztrasený. A pri mne zase Mefistoteles. Pozrel som sa von a videl som dievča. A vzadu celé húfy dievčat. Boli všade, kde som sa len pozrel, všade boli dievčatá. A ja som len kričal: „DIEVČA, DIEVČA!“ a potom som stratil vedomie.

            Neviem, ako dlho som spal. Keď som sa zobudil, nič som si nepamätal. Nevedel som, kde som, ani kto som. Až keď som sa poriadne poobzeral, zistil som, že som v nemocnici. Ale neviem, ako som sa tam dostal. Po chvíľke sa otvorili dvere. Stála v nich staršia sestrička. Len čo zbadala, že mám otvorené oči, otočila sa a zase odišla. Po chvíľke prišiel lekár.

 „Dobrý deň, mladý muž. Ako sa cítite?“

„Neviem, dáko divne. Ako som sa sem dostal?“

„Susedia počuli z vášho bytu krik a buchot. Tak zavolali políciu, lebo si mysleli, že sa tam s niekým bijete. Polícia potom zavolala nás. Mali ste šťastie. Mali ste namiesto čistej marihuany nejakú s prímesou jedu. Ešte chvíľka a zle by to s vami skončilo. A teraz oddychujte. Neskôr sa na vás prídem pozrieť.“

Chcel som zavrieť oči, ale nedalo sa mi. Bál som sa. Ledva som sa nejako postavil na nohy a podišiel k oknu. Bol som strašne zoslabnutý. Bohvie, ako dlho som tam ležal a ako dlho som ani poriadne nejedol. Vonku mali byť stromy, tipoval som podľa šuchotu lístia vo vetre. Ale videl som len ženy a dievčatká. Nechápal som to. Nevedel som, prečo to tak je. Ja som v postate ani nevedel, že je to zle. Jednoducho to tam bolo. Len som mal pocit, že to tak asi nemá byť. Ale nevedel som prečo. Išiel som si ľahnúť. Chcel som zatvoriť oči, ale bál som sa ešte viac, ako pred pár minútami. Nevedel som, prečo to tak je. Len som tak ležal, díval som sa do stopu a na nič som nemyslel. Hlavu som mal úplne prázdnu. Bolo mi všetko jedno. Potom som si všimol, že sa začína stmievať. Pozeral som, ako všetko pomaly tmavne, slnko mi už prestalo svietiť cez okno na stenu pred dosť dlhou chvíľou. Potom zase prišla staršia sestrička.

„Nedá sa vám zaspať?“

„Bojím sa zatvoriť oči, ale neviem prečo.“

„Chcete tabletku na spanie?“

„Ak vás to nebude veľmi otravovať, tak áno, lebo som už dosť unavený. Toto ma hádam donúti zatvoriť oči.“

Po tom ako som ju prehltol ako malinu, som za chvíľu zaspal. Ak sa to dalo nazvať spánkom. Bolo to skôr pustenie mojej mysli naplno, len som mal zatvorené oči. Mozog si to vynahradzoval za to poobedie, čo nič nerobil. A naraz som videl všetko, čo sa mi stalo. Moje stretnutie s diablom, aj to ako prišla polícia a sanitka. Všetko všetučko.

            Ráno som sa zobudil celý roztrasený. Ako keby som to zase všetko ešte raz prežil, ale už som vedel, prečo to tak je. Chcel som ujsť preč. Len čo prišiel lekár, žiadal som ho o prepustenie.

„Ste normálny?“ hneď sa do mňa pustil. „Len teraz ste sa z toho ledva dostali. Ste zoslabnutý, mali by ste tu ostať ešte aspoň týždeň a to je to minimum. Uvedomte si, že ste boli otrávený, ste zoslabnutý.“

„Mne je to jedno. Ja tu neostanem. Mne sa tu nepáči. Chcem preč.“

„Vy ste si zase niečo dali, keď máte také reči.“

„Nie, ak neveríte, spravte mi testy, mne je to jedno. Ale ja idem preč, či mi dáte niečo podpísať, alebo nie. Mne je to jedno. Mňa tu už nič neudrží.“