Je pravda, že každým dňom som asi protivnejšia. Hmm mením sa ja, moje telo, moja duša ... ale prečo? Prečo jednoducho neviem ostať sama sebou? Prestávam si rozumieť s ľuďmi, ktorých milujem. Keby som tak vedela odpoveď na otázku prečo, bol by život jednoduchší. Niekedy neviem, čo povedať, aby som druhú stranu nedostala do rozpakov, neurazila, či nedaj bože nenahnevala. Asi začne platiť zlaté pravidlo, že muži sú z Marsu a ženy z Venuše. Jedného dňa milujeme a na druhý deň strácame. Že si oponujeme aj v tom, čo je v skutočnosti pre nás na svete najdôležitejšie. Poviem jedno a druhá strana si to vyloží úplne inak ako som to myslela. Problém je v tom, že sme naozaj odlišní ... muži aj ženy. Milujeme sa, nenávidíme a pritom jeden bez druhého nevieme žiť. 

   Včera som sa večer stretla so známou a pýtala som sa na rodinu. "Nuž je zle s dedkom", odpovedala. Na otázku, ako to znáša jej babka padla tichá odpoveď: "Skús si predstaviť, že s niekým žiješ 60 rokov a odrazu ho strácaš." Mlčky sme pokračovali do miesta, kde sa naše cesty rozišli. Tá myšlienka zanechala vo mne všetko ... vryla sa mi hlboko do duše a neviem prestať na ňu myslieť. Ja si neviem prestaviť, že by sa niečo stalo človeku, ktorého milujem. Že by mi ho chcel ten hore teraz vziať. Teraz, keď som ho našla ... Tá predstava ma ničí a hlavne, keď náš zmysel života nosím každý deň so sebou <3