typomil.com

Ja teda verím, že toto je anonymný blog. Akože nikto to tu neprečíta. Akože teda aj keby si to niekto prečítal tak to nikto nikomu nepovie. Akože to bude naše tajomstvo. Ak by teda niekto nevedel udržať tajomstvo, tak nech to radšej ďalej už nečíta. Lebo ja by som v tom bol až po uši. Robím to už dvadsať rokov. S prestávkami.

Ja som normálne, že falšovateľ úradných listín. Ale pravda je taká, že keby to niekto predsa len nedokázal držať v tajomstve tak ja sa vyhovorím na svoju ženu. Akože som falšovateľ to priznám, ale akože som to robil vždy pod nátlakom. To sa nedá nič robiť. To potom taký zločinec nemôže brať ohľady na nikoho. To sa potom musí vyrukovať s pravdou. Tak keby sa ma sudca opýtal: „ste vy ten falšovateľ čo ho hľadáme už dvadsať rokov?“ tak ja by som úprimne odpovedal: „áno, ja som, pán sudca, ten falšovateľ, čo ho hľadáte už dvadsať rokov ale ja som v tom nevinne, za všetko môže moja žena“.

Ja si ale za to do istej miery môžem sám. Ja mám totiž krajšie písmo ako moja žena. Ukázalo sa to už na vysokej škole. Chodil som na takú školu, kde nám kontrolovali písmo. Či píšeme pekne a zrozumiteľne. Či dokážeme aj iných naučiť tak pekne písť. No a vtedy sa vlastne ukázalo, že ja mám až neskutočný talent na pekné písmo. Dostal som samé jedničky. Moje veľké písané písmená nemali konkurenciu. Moje malé písané písmená by mohli byť na nástenke. Žena bola len priemer. Jej veľké písané C by ste si mohli pomýliť s veľkým písaným G. O malých písmenách škoda hovoriť. To je normálne že galimatiáš. Ale ja keby som vedel, že ako sa to skončí ja by som tak pekne nepísal. Ale to som nevedel ako sa to skončí a tak sa to prevalilo.

Ja som do osídiel zločinu spadol vtedy, keď moja žena začala pracovať a dva krát do roka musela vypísať úradné listiny. Ale ona to nechcela. Ona si myslela, že keď to vypíše ona, že to bude nečitateľné a nepekné. Ja mám svoju ženu veľmi rád a tak keď ona povedala: „takže to budeš písať ty“ tak som to začal písať ja. Bez veľkého odvrávania. Navyše je pravda, že som to robil takpovediac za úplatu. Čiže okrem falšovania sa dá hovoriť aj o korupcii. Ja keď som napríklad sfalšoval 30 úradných listín tak som dostal čokoládový dezert od vlastnej ženy a ona ani nehovorila, že mám veľké brucho. Normálne som to zožral a ponúkol som ženu len trochu. Ale ona si za to mohla sama. Ona zo mňa urobila falšovateľa.

Ja keď som sfalšoval svoje prvé úradné listiny už som nemal ani najmenšiu šancu. Vždy dva krát ročne som bol najväčším dezertom prinútený zločin opakovať. Ja keď by som to tak spočítal tak som každý rok sfalšoval asi tých 30 úradných listín. Krát dvadsať rokov to je takých 600 kusov a každý ten kus som falšoval dva krát ročne. Takže spolu to máme 1 200 jasných prípadov falšovania úradnej listiny. To je podľa mňa asi trest smrti alebo teda aspoň 120 rokov väzenia. Plus mínus, lebo za každých desať prípadov jeden rok natvrdo.

Ja sa navyše musím hneď priznať, že ja som sa aj modernizoval. Keď už som bol ten zločinec tak som celkom logicky nechcel aby ma niekto odhalil. Taký zločinec falšovateľ musí takpovediac držať prst na pulze dňa. Keď niekto falšuje 50 korunáčky tak nesmie mu uniknúť napríklad výmena peňazí. Taký falšovateľ keby dnes falšoval 50 korunáčky z Československa tak mu na to hneď prídu a je nahraný. Taký falšovateľ ide s dobou. Ja napríklad som musel zaregistrovať zmeny v písme. Napríklad v čase keď som sa ja učil za falšovateľa tak sa veľká 2-ojka písala ako labuťka, teda na dolnej nožičke sa robila vlnovka. Dnes je to už inak a robí sa tam rovná čiara. Vo veľkom písanom R sa niekedy robil háčik a dnes sa už háčik nerobí. Na to som si ja musel dať pozor. Jeden taký falšovateľ to teda vôbec nemá jednoduché.

Ja napríklad sa priznám, že som si vo falšovaní urobil aj niekoľko krát pauzu. Falšovateľ zločinec keď je nenažratý tak sa môže stať, že ho prichytia. Tak ja som napríklad žene urobil dieťa, teda našu dcéru a na tri roky som svoje falšovanie prerušil. Aby polícia stratila stopu. Fakt je, že za tie tri prerušené roky mi nikto nekúpil najväčší dezert v obchode a ak mi ho aj niekto kúpil, tak mi žena povedala: „sa kontroluj, pozri sa na svoje brucho!“. Tak potom som sa radšej k falšovaniu vrátil.

Ja musím priznať, že polícia je celkom ťažký protivník. Teraz sa napríklad stali také veci, že moje úradné listiny už na niektorých miestach tlačia počítače. To potom taký falšovateľ ako ja môže prísť aj o prácu. O najväčších dezertoch netreba ani hovoriť. Ale moja žena našťastie pracuje na takom mieste, kde počítačom stále veľmi neveria. Teda hlavičku tej listiny už aj oni tlačia ale kolonky sa dvakrát ročne vypisujú ručne. Teda vypisujú. Pravda je taká, že ich vypisujem ja. Ale tento rok je to ohrozené.

Ja sa priznávam, že na pol roka som vysvedčenia detí zo ženinej triedy vypísal ja, ale teraz na konci roka nebudem v Košiciach ale v Bratislave. Nebudem to mať ako falšovať a teraz to po dvadsiatich rokoch praskne. Teraz sa ukáže, že to pekné písmo z prvého polroka je falošné a to škaredé z druhého je pravé. Teda to prvé, že je moje a to druhé že je ženine. Ale jedna šanca na veľký dezert tu stále je.