Úrazovka – obraz prvý.
Je sobota popoludní. Pri práci na dedine dôjde k úrazu nohy. Otvorená rana, krvácanie. Použitie autolekárničky, provizórne ošetrenie, zastavenie krvácania a urýchlený odvoz súkromným autom na odborné ošetrenie na pohotovostnú úrazovú ambulanciu krajskej fakultnej nemocnice.
Úrazovka – obraz druhý.
Priestory pohotovosti úrazovej ambulancie sú skoro prázdne. Je tu pacient s tržnou ranou na hlave, iný čo má rozdrvené prsty  na ruke no a pacient s tou nohou. Zaklopanie na dvere ambulancie. Vyjde sestra. Padne otázka. „Čo sa stalo“  a vypýta si preukaz poistenca.  Po krátkej chvíli sa objaví znova aby pacientom oznámila, že pán doktor, ktorý má pohotovosť je pri  súrnom prípade na lôžkovej časti úrazového oddelenia. Na to  sa opýta  vystresovaného pacienta s rozdrvenými prstami. „Prečo nemáte ruku obviazanú ?“ Odpoveď, že nebolo čím. „A autolekárničku máte načo?“ Čakanie asi  10 až 15 minút. Pán doktor prišiel. Nohu nášmu pacientovi ošetril, zašil a určil kontrolu.
Úrazovka – obraz tretí.
Je pracovný deň, pol ôsmej ráno. Zase priestory úrazovky. Pracovná doba v úrazovej ambulancii, podľa nápisu na dverách je od 07.30 do 13.00 hod., výlučne len pre kontrolu objedaných pacientov.  Visí tam aj výzva pre pacientov, aby si tlačivo na anonymný prieskum názorov na úroveň poskytovaných služieb vyžiadali od sestričky. Hala pred ambulanciami má rozmery asi 100 metrov štvorcových. Okolo stien lavičky, na ktorých sedia pacienti opretí o  barly, či so sadrou na rukách alebo nohách. Pacienti na vozíčkoch, príbuzní pacientov   a podob. Všetci  zamyslení a uvažujúci nad svojim zdravotným stavom. V hale nastal nezvyčajný ruch. Nič zvláštne sa nedeje, to iba upratovač s čistiacim  strojom začal umývať mramorovú podlahu chodby. A už nepočujete vlastného slova. No napriek tomu sa nedajú nepočuť  jeho apely: „Dvihni nohy“, „Pozor, uhnite“.  Do toho sa mieša hlas kamelota, ktorý tu chce predať svoj prídel novín. Asi po 10 minútach hukot prestal.  Hala pred ambulanciami sa postupne zaplnila ďalšími pacientmi. Pán doktor prišiel do ambulancie. Zdržal sa pre neodkladnú operáciu. Pokiaľ na nášho   pacienta prišiel rad, v čakacej hale to vyzeralo ako v zlom filme. Pacienti, dospelí aj deti, jedni sedia a mlčia, iní chodia hore dole a neustále chcú s niekým komunikovať. Medzi nimi prechádzajú vozíčky a vozíky s pacientmi, ktorých priviezla záchranná služba. Od dlhého čakania sú   nervózni skoro všetci pacienti, ale nervózni sú aj zdravotníci.
Úrazovka – obraz štvrtý.
Zasa jeden vozík s bedákajúcim pacientom, ktorého priviezli záchranári. Odovzdanie pacienta nevľúdnym zdravotníkom na ambulanciu, pacient stále bedáka, volá lekára, pýta si injekciu, praje si aby už konečne zomrel. Pacient je evidentne pod vplyvom alkoholu a je Róm. Vyjde mladý ošetrovateľ. Odtiahne vozík s pacientom od dverí ambulancie, aby neprekážal a s poznámkou „Ja tu nie som na stráženie“  nechá opusteného pacienta ležať na vozíku, ktorý stále bedákajúc sa domáha ošetrenia. Asi o 10 minút prídu dvaja ošetrovatelia, lôžko z vozíka aj s pacientom oddelia a položia ho v  hale do kúta na zem, aby tak zabránili možnému pádu pacienta. A zasa odídu, oznámiac pacientovi, že si po neho  prídu až bude na rade. Medzi tým sa náš pacient  z dediny, konečne dostal na rad. Tu by som opis časti dňa na jednom zdravotníckom pracovisku zakončil. Neviem ako vám, ale mne stačilo aj to, čo bolo vyššie opísané. Určite by sa dalo písať aj ďalej. No neurobím to. Len tak na okraj. Miesto anonymného tlačiva som použil blog.

Na záver ešte dve hypotetické otázky. Môžu všetci kompetentní zdravotnícki manažéri s čistým svedomím povedať, že opísané pracovisko nie je ich?  Skutočne sa všetci zdravotníci takto správajú aj k svojim rodičom, súrodencom alebo iným blízkym príbuzným?
Odpovede sa asi nikdy nedozvieme. Preto pre istotu každému prajem, aby bol celý život iba zdravý, a nikdy nemusel ísť do žiadnej nemocnice. J.Kotulič.