Prelom januára a februára bol pre mňa máličko opúšťací nakoľko som si naozaj myslela, že sa niečo zmení. Viete ako to býva, po vianočnom šialenstve sa veziete na vlne davovej psychózy, dávate si rôzne predsavzatia, začínate vo vami určených oblastiach akoby od znova a tento pocit si úspešne strážite niekoľko týždňov. Ja som si všetky novoročné predsavzatia splnila, no prišiel deň PO... deň po tom, ako moje ciele dostali nálepku DONE. Dostavili sa otázky "čo teraz?" "čo sa zmenilo?" "kedy nás táto vyčerpávajúca šaráda s názvom Covid mieni prestať ekonomicky, sociálne a najmä mentálne vyčerpávať?". Long story short: prvý februárový týždeň bol viac ako čudný, ale dobre mi tak! Na dlhé hodiny som aspoň utekala do prírody, meditovala som, jogovala, cvičila, boxovala, rozprávala sa s kamarátmi a nejako to odišlo. Žiadne veľké ceremónie sa nekonali. Prežila som. Teraz som tu a viem, že počas života ma čakajú ešte skúšky a prekážky, na ktoré nás život možno aj takýmto spôsobom pripravuje.

Ďalšie februárové dni až po dnešok sa niesli v intenzívnom pracovnom nasadení. Napríklad, po prvý raz som si vyskúšala aké je to byť školiteľom. A viete čo? Bavilo ma to. Je to jednoduchšie spoza web kamery, ale dobrá skúsenosť. Dostala som dobré spätné väzby typu, že je vidieť že som pre danú vec zapálená, že sa dobre počúvam, že som danú problematiku vynikajúco predala atď. Samozrejme, aj výhrady, ako nevyhnutnosť vypnutého telefónu počas školenia, alebo menej záchranného slovíčka „teda“, ktoré používam, keď chcem natiahnuť čas, alebo keď neviem kudy kam, haha. Ale na moju obranu s tým telefónom. Kuriér mal prísť po balíček s nohavicami, ktoré som chcela vrátiť a musela som byť predsa k mááání :-D Nemôžem za to, že z celých, povedzme, 12-tich hodín kedy chodí po domoch, si musel vybrať práve hodinu, keď je na mňa upriamená pozornosť 25-tich ľudí :-D Inak napadlo mi, že nikdy neviem čo mi môže takáto skúsenosť priniesť. Som kreatívna, precízna, mám zvučný a príjemný hlas, rada píšem a rozprávam... možno je to štartér k niečomu novému. Možno sa mi to nejako pospája... who knows? 😊

Teraz z iného súdka. Akože môžem povedať, že som sa trochu upratala s myšlienkami a analýzami. Mám sa fakt, fakt v pohode. Nevravím, že výskam a skáčem 2 metre od radosti, ale akosi mám stále zaneprázdnenú myseľ aj telo. Niekedy sa o to postará moja práca, ale zväčša je to mojim odhodlaním, aby to tak proste bolo. Stále si vymýšľam kadejaké aktivity. Ak nie som vonku, tak sa snažím robiť pre seba a okolie prospešné činnosti. Či už vydrhnem dom, alebo si študujem recepty od koláčov, cez polievky, až po pomazánky. Následne ich aj reálne pripravujem. Neskutočne ma baví pre moju rodinu tvoriť jedlé záležitosti. Minule som sa tak zamýšľala, že aktívne piecť som vlastne začala počas vianočných sviatkov 2019. Dovtedy všetko spojené s varením a pečením bolo pre mňa ako trest odňatia slobody :-D Dala som si otázku, prečo sa to zmenilo? Je to vekom? Je to dozrievaním v schopnú, mladú ženu, aby bola v budúcnosti spôsobilá nakŕmiť svoje potomstvo? :-D nie, nie... Okay, s vekom to môže súvisieť, ale prišla som na to, že sa to začalo diať od kedy som začala pracovať. Tým, že moja práca vyžaduje veľa premýšľania, kreovania, organizovania, tvorby, analýz, práce s ľuďmi, meetingov, vystupovania a iných pre hlavu zaťažujúcich vecí, varenie sa stalo pre mňa nenormálnym relaxom. Vypnem mozog a sústredím iba na to, aby sa všetko prepojilo v skvelú chuť a reprezentatívny vizuál. Za najväčšie poklony asi považujem mamininu reakciu, ktorá po ochutnaní častokrát povie, že som ju už v pečení pokorila. Ocino sa vyjadril, že moje moravské koláče sú lepšie, ako od svojej zosnulej maminy (mojej babky), wau. A nakoniec od mojej babky z mamininej strany, ktorá predo mnou so svojimi 70-ročnými excelentnými variacimi schopnosťami, zložila pomyselný klobúk 😊 juch, juch. Ale asi veľa o tom kecám. Lepšie by bolo okoštovať, než len čítať o mojich novoobjavených skills, však? :-D Nuž... toto bude asi problééém :-D

Na tento týždeň sa extrémne teším, lebo v stredu tatino oslavuje tú, už spomínanú 60-tku. Zobrala som si v robote voľno a hneď od rána robím špeciálne raňajky, brat obed, ja chystám tortu jeho snov a nejaké slané ňom ňom sereptičky 😊 Ocino má celý týždeň dovolenku, tak predpokladám, že mám na každý deň parťáka na potulky 😊 Btw. na to, že má takmer 60, tak so mnou chodí na niekoľko hodinové výstupy, sám ma vodí po takých terénoch, že mám niekedy problém daný terén zliezť. Navyše z nás dvoch som to ja, ktorá sa už dvakrát vytrepala, či už na ľade alebo pri zostupe na svahu, ktorému málo chýbalo k 90-tim stupňom :-D

Takže takto sa v skratke mám, takto sa snažím toto obdobie „prežiť“. Úprimne by mi srdce poskočilo, nabehla krv do tváre a roztancovala každú endorfínovú bunku, keby sme sa stali konečne slobodnejšími a na spomienky pchania paličiek do pravej nosnej dierky mohli zabudnúť ako na smrť.

Držte sa moji milí a do skorého update 😊

Btw. ten blog raz za týždeň fakt nedávam. Sorry moje, o niekoľko rokov staršie, ja :-D

L.