Takže máme utorok.  Ako aj dnes. Lenže ja som stiga  a tak som urobila čáry - mary fukifuk a je to všetko o štyri týždne pretiahnuté... Ale dnes Vám urobím radosť. Bude tu koniec. Finito. Dosť. Až kým sa tam nevrátim zase. Takže časovrat  stoč sa...ideme sa rozlúčiť s Parížom. Po svojom. Vlastne po mojom. Strigônsky, uletene a rýchlo...

.. a poriadne do vysoka. Utorok sme začali modernou časťou Paríža. Takže nie je iba historický, ale aj masívne sklenný. La Defense a jeho symbol, ktorý bol postavený pri príležitosti 200. výročia Francúzskej revolúcie. (1989) , známy ako moderný La Grande Arche („Veľký Oblúk“)

V okolí sú jeho veľké sestričky a bratčekovia... a tvoria "rodinku úžasných"  v sklennej podobe. Poskytuje priestranstvo, na ktorom sa cítite ako mravček vo veľkom svete.  Okrem pocitu, že by sa tam veľmi, veľmi dobre lietalo a pristávalo...Ale to prezrádzali iba moje prižmúrené oči. Tvárili sa, že Oskar, ktorý bol dnes kockatý ako grand arche, celkom hreje. Ale podcenila som ho...

Aby ste si nemysleli, že sme iba lietali  a poriadne si nevšímali detaily...tak tie tri bodkopostavičky v strede, chúliace sa k sebe, sme my. Ja viem, že sme maličkí...no máme dobré úmysly. To len taký malý detail...Vy by ste väčší neboli..(ani detail, ani úmysel:)

Vždy som si myslela, že moja práce je tá najhoršia, najrizikovejšia, kedže vychovávať dve deti a lietať pomedzi tie bučiská po svete...no, dobre sa prizrite na pracujúci národ v Paríži...Ešte stále máte riskantné povolanie??? Tie tri bodočky na skle, nie sú zle trafené muchy, ale "mrakodrapoví  tapetári"...

...ja mám už teraz "záchvať".. a to som na pevnej zemi...Z modernej časti mám kolotoč, chcem ísť do starého krásneho Paríža!!

.. a oni ho tu majú!!! kolotoč...tak preto sa mi točí gebuľka!

Dcéra sa ochotne  ponúkla ako "detail" porovnávky...takže porovnajte, či Vám je málo byť 1,7m človiečikom v tomto svete???? Mne stačí, čo mám..takže bááj...

Prišli sme do stredu mesta. Však už tri dni sľubujeme návštevu do nebies pomocou kovovej bohyne Paríža...Oskar sa na nás celkom škeril, ale mne zmrzol nielen úsmev ale aj chuť. Pri pohľade na točiaci sa rad ľudí  pod Eiffelovkou. Najdlhší pytón je drobček... Húfy všetkých, ktorí boli včera za dažda v Louvri. Tak ako aj my. No my sme to zamietli. Stáť v rade tri hodiny. Obetovali sme  pohľad z "božích okien"... Nikdy nechoďte na návštevu pred sviatkami Všech svätých. Radšej príďte na  návštevu k nám...Polietame jedna radosť...:)

Tí, ktorí nevedeli svoje emócie z dlhého radu zvládať, sa museli schladiť. Jedna dobrá správa: naši to neboli, reči ich kmeňa som nerozumela...však rozumeli by ste im? Ani rohatí ich nezastavili, hoci sa poriadne zaháňali rohami, aj kopytami.

Naše emócie boli pri takýchto pohľadoch úplne iného charakteru. Posedeli sme dlhšie, aby me podľa starého porekadla "spánok nevyniesli".  Už len káva a koláč s parížskym krémom chýbal...

Mať Eiffelovku "po palcom" , či prstom...myslím, že to sa nepodarí hocikomu  Naša dcéra je občas rohatá a panovačná ako správny Býk ...to pochopila aj vežička vežatá parížská...však múdrejší ustúpi:)

Ja nie som ani rohatá, ani panovačná ..i keď....No posledné zbohom krásnej a slávnej La Tour Eiffel som dala cez moje obľúbené kvety.

Bod zlomu. Čo s načatým dňom, keď sme odmietli návštevu nebies?...Na moste rozmýšľajúc, závity mozgové derúc, syn zvolal: " však poďme sa povoziť loďou! "...Spásonosná myšlienka synu môj! Kabát nepomáhal a Oskar sa čoraz viac začal kamarátiť s vetrom  a opreteky naháňali mraky... Bolo rozhodnuté, nasadať ideme sa voziť po Seine. Batobus Paris volá...

...neverili by ste, aký je odrazu Paríž krásny... v teplúčku, ďaleko od vetra a bláznivých mrakov. Všetko sme si vychutnávali ako colu v plechovke. Slastne. Hlavu vytáčali doľava, doprava, dohora. Ešteže nám krk neomietol poslušnosť.

..aj most Alexandra III. bol za bieleho dňa krajší, majestatný a symbolický....proste kráľovský. 

Začínali sa nám po našej ľavej strane rysovať začiatky Louvre, ako sme ho ešte cez deň a znonka nevideli. Bod  výstuppu č. 1 bol určený. 

(Lístok v  BATOBUSe si kupujete na celý deň. Kedykoľvek môžete nastúpiť a vystúpiť. Má 8 zástavok a svoj časový plán. Je to výborný nápad, ak sa Vám nechce chodiť pešobusom...Nám sa dnes už nechcelo. Tri dni pešobusu  stačilo aj pre lietajúcu rodinku. )

Každý most ponad Seinu ukázal stále niečo nové. Nové budovy, ktoré ostanú len v pláne pre budúcnosť návštvevy. A tých mostov a zákutí je ...ojojooj!

Môj splnený sen v obkľúčení pribudajúcich sivých a ťažkých mračien, ktoré neveštili nič dobré...len dážď.

.. a ten nakoniec aj prišiel. Cez jeho kvapky je svet úplne iný...

Naša prvá zastávka bod č. 1.  Louvre. Zakývame ešte raz "lodičke seinovej", povieme ďakujem a snáď nabudúce...

Dlhá ulica lemovaná krásnym Louvrom...no aj tu sa jazdí a treba sa pozrieť vľavo a vpravo.  A na zeleného panáčika šup na druhú stranu. To jest do vnútra kráľovského parku.

Takže naposledy: Vitejte v Louvri...z tej inej, vonkajšej strany. Tu nenájdete žiadne obrazy, žiadne portréty, ale množstvo tvári obdivujúcich architektúru. Starobylú aj novodobú spojenú zvláštnym súzvukom. Dejín aj života.

Pri pohľade na tento pár, aj chlapca čupiaceho oproti nim ma  napadlo. Kto je vlastne "holubičí národ"" ??  Holuby a ľudia milujúci tieto tvory...

Posledné zbohom Louvru zaletel vďaka holubom do každého jeho kúta.  Myslím, že si ich tiež obľúbim...aspoň na tanieri:))

Stihli sme len-len další spoj Batobusu, ktorý nás, ulietaných  "potiahol" na poslednú rozlúčku s mostom Alexandra III...

.. a z neho viedla cesta popri dennom malom a veľkom paláci , čiže Grand Palais a Petit Palais.

Tento záber je môj pozdrav Pirátke:  ...mala  o nás strach a my sme ani nevedeli, že prečo toľko parížskych policajtov  na takýchto, či väčších autíčkach okolo nás preletelo? Aj by som im mohla zavidieť, akú rýchlosť mali...ale potom, čo som sa dozvedla, že vybuchlo niečo na predmestí Paríža...nezávidím. Ani prácu, ani autá...ale predsa len, tá rýchlosť!...

... a to by som nebola ja, keby v mojom živote nezavoňali kvety. Bolo tesne pred Všech svätými a symbolom týchto spomienkových dní sú chryzantény.

Prečo ich nepoukladať spolu k sebe, pre všetkých a za všetkých...ako spomienku . Aj na Paríž. Aj pre Vás...

 "dobří holubí se vracejí"...preto pohľadom na prvé miesto Paríža, ktoré moje oči videli, sa s ním aj lúčim... a odlietame domov. Au revoir Paris!

Bolo krásne, bolo málo. Vrátiť sa tam oplatí. Za každú cenu. Lebo môj život spoznaním Paríža má zase väčšiu a väčšiu cenu a cením si aj človeka, ktorý ma podvihol k tejto výšine.

Povedali by ste si, že nás po toľkom lietaní museli bolieť nohy. No mňa najviac zo všetkého bolel ukazovák. Manžel  povedal, "ukáž, čo chceš sfotiť"... a ja som ukazovala... Viem, že som Vám neukázala ani polovicu z toho, čo je nafotené, ale veď  to poznáte...niečo sa ukáže, niečo sa musí uložiť do srdca, a niečo je iba pre nás.

Vám nechávam možnosť sa rozhodnúť. Zvýšiť si svoju cenu, naplánovať dovolenky, dať prietok snom, urobiť niekomu radosť k výročiu. Je to na Vás. Paríž Vás čaká...

Správne rozhodnutie Vám praje

Vaša (dnes chodiaca konvica čaju)  Vikina.

(...neviete, kde sa vypína tá bolesť hlavy, ako sa posielajú tí permoníci z nej, domov z trojdňovej šichty??)