Otec pochádza z Levíc. Svojho apuciho nikdy nevidel. Má myslím len jednu fotku s rodičmi a staršou sestrou. Jedinú fotku na ktorej je so svojim otcom. Bábätko s otcom. Dedo odišiel na ruský front a nikdy sa nevrátil. A ešte máme fotku naďapu s naďmamou v klobúku. Pokiaľ viem, nemali ľahký život. Roky rokúce nemala babička nárok na vdovské. Jej muž sa z vojny nevrátil. Len zmizol. Vraj sa až niekedy v šesťdesiatych rokoch našiel človek, ktorý úradne potvrdil, že môj starý otec v Rusku zomrel. A potom mala babka nárok na vdovský dôchodok.

Levická naďmama je u mňa obostretá totálnou hmlou. Bol som príliš malý a boli len jedny levické prázdniny. V pamäti mi ostali len útržky. Parné lokomotívy na levickej stanici. Vtedy už bežne jazdili motorové vlaky ale na tie dymiace monštrá nezabudnem. Neviem, s kým som na tej stanici bol a ani prečo. Len keď občas vidím vo filmoch také to zariadenie, z ktorého do lokomotívy nalievali vodu, spomeniem si na Levice a Levice znamenajú levickú babičku. Dokonca ani neviem, či som ju volal naďmama. Neviem ani, či so mnou hovorila po maďarsky alebo po slovensky. V hlave mi ešte ostal krásny dom, ale aj z toho si pamätám len vnútorný dvor. Zelená záhrada obklopená domom. Teraz sa tomu hovorí átrium. To bola návšteva u otcovej sestry. A ešte na tom dvore bol obrovský pes. A návšteva u niekoho z rodiny kto zbieral známky a mal obrovskú lupu. Prvý raz v živote som videl malé známkové zúbky také veľké. Moje albumy sa s tým nedali ani porovnať. 

V našej rodine po otcovej strane je to voľajako pomotané. Neviem o tom skoro nič. Niečo mi občas naznačila mama ale otec túto tému prechádza trvalým mlčaním. Od babičkinej smrti udržiava s vlastnou sestrou len minimálne kontakty. Dokonca viem, že mám dve sesternice ale myslím, že som ich videl len vtedy na tom dvore so starou mamou. Neviem, čo sa stalo. Asi pred desiatimi rokmi som mal také verejnejšie obdobie a viem, že raz levičania zavolali. Či ja som ten. Len aby vedeli. Občas sa objavovali pohľadnice ale len občas. Občas z Levíc a občas z Nemecka. Západného. Otec, keď ide teraz do Levíc, ale aj to je len naozaj raz za strašne dlhý čas, býva u vzdialených príbuzných.

Do našej levickej rodiny patril intenzívnejšie len Bandibáči. Ten žil v Košiciach. Údajne patril kedysi k malomestskej smotánke ale komunisti ho o všetko obrali. Najkrajšie to bolo na pavlačovom dvore v Košiciach. Vtedy, ešte na ulici generála Petrova. Otec za ním chodieval každý víkend. Bandibáči fajčil na priedomí Detvy a rozprával sa po maďarsky s otcom. Býval v maličkom bytíku a ako maličkého chlapca ma tam všetko fascinovalo. Najviac zažltnutý obrázok plachetnice. Ktovie, možno bola kedysi Bandibáčiho. Ženu mal vraj juhoslovanku. Ale takú tú z monarchie, čiže vlastne krajanku.  Potom ho komunisti presťahovali do ešte menšieho bytíku ale plachetnica sa sťahovala s ním. Netuším, kde je dnes. Keď Bandibáči zomrel prišli levičania, ale tá vzdialenejšia časť rodiny. Plachetnica od vtedy nie je. Na Bandibáčiho mám ale paradoxne veľa spomienok. Aj materiálnych. Krásne okuliare. Kostené a okrúhle. Kovové sa volali lennonky a tieto kostené som ja volal lloydky, podľa Harolda Lloyda. Toho amerického čierno-bieleho komika, čo visel na hodinovej ručičke. Také okuliare mal Bandibáči a také som zdedil. A krásne maďarské encyklopédie, o ktorých tu raz určite napíšem. A nádhernú drevenú šperkovničku, na ktorej je vylomený zámok. Vraj to urobil Bandibáči, keď v lepších časoch utekal hrať karty do hotela Európa.  Na Bandibáčiho mám kopec spomienok ale na levickú babičku len jednu – naozaj dôležitú.

Ako chlapec som strašne túžil po tričku s číslom. Takom tom naozajstnom futbalovom drese. Pamätám si na to úplne presne, len babičkinu tvár mal zahmlenú. Raz v noci mi na modré tričko prišila číslo. Jednotku. Veľkú bielu jednotku. Bývala na prízemí levického paneláku a na ulici sme s chlapcami hrali futbal. Asi tam nebol jazykový problém, asi to boli chlapci, čo vedeli po slovensky alebo sme boli takí malí, že sme sa nerozprávali, len hrali futbal. Pre mňa to bol najkrajší deň a najkrajší darček aký som mohol dostať. Modré tričko s veľkým bielym číslom. To je moja jediná spomienka na tú pani v klobúku. Na babičku z Levíc. Jediná, ale stojí za to. Stále mám úchylku na tričká s číslom a stále je problém nájsť také čo by sa mi páčilo. Trvalo to roky ale teraz jedno mám. Je modré a má veľkú bielu trinástku. Možno by som mohol trojku odpárať a bolo by to tričko z Levíc. Od babičky. A úchylku mám aj na lode. Milujem dunajské remorkéry. To bola len taká bodka.

Súvisiace spomienky: gemerské prázdninové časti: prvá, druhá a tretia.