A tak mi to nedalo, a išiel som sa pozrieť do našich Tatier. Raz za čas je dobré deťom poukazovať aspoň pozostatky toho, čo ostalo po rôznych víchriciach a vskutku "ochranárskych" zásahoch v mene nápravy škôd.

Prvý, kto ma skúšal obrať, bol výpalník s honosným označením obsluhy parkoviska. Ako som sa z priľahlej tabule dozvedel, parkovisko je síce spoplatnené, ale nestrážené. Peniažky sa zídu, zodpovednosť nechce niesť /a nemusí/ nikto. Nuž, povedal som si, že nehodlám prispievať na nezmysly a špekulantom. A tak som odviezol rodinku najprv do Popradu, kde sme chceli dokúpiť nejaké veci, auto sme nechali v meste, a pobrali sa späť do našich veľhôr autobusom. Keď sme z neho vystúpili, bolo jasné, že najprv bude treba deťom niečo pod zub. Obišli sme niekoľko otvorených stánkov s rôznym občerstvením, a konštatovali sme, že niekto má zrejme zatmenie slnka. Vlažný párok v studenom rožku /vytiahnutom z chladničky ???/ s čiapočkou z horčice - 1,20€. Samozrejme, nemali sme záujem, keďže už pred nami niekoľko ľudí frflalo. Vošli sme teda do reštaurácie, a zistili, že hoci je otvorená od siedmej rána, akosi nemajú nič pripravené. Vo vitrínke svietilo niekoľko zreteľne starších klobások, volské oko /tiež už niečo pamätalo/ a tekutina neznámej farby, hrdo označená ako polievka. A tak sme deťom objednali varené párky. Teta v bielom vytiahla niekoľko porcií z vrecka, položila na tanier a ... šup do mikrovlnky. Na moju pripomienku, že sme chceli varené, nie prihrievané, sa odula a opýtala, aký mám problém. Žiadny, odvetil som a pobral sa s rodinkou preč. Vraj - kto bude tie párky, volala teta za mnou - najskôr ten, čo si objednal prihrievané, odvetil som.

Nuž, trvalo nám asi hodinku, kým sme konečne našli niečo, čo sa dalo nazvať reštauráciou, a plnilo to aj nejaké kritériá bežného zákazníka. Hlad sme zahnali, podnik zarobil, neboli sme síce najedení, ale povedzme ... Deti chceli ísť na lanovku, žiaľ, zistili sme, že naše vrecko na ponúkané služby nestačí. Úprimne povedané, lacnejšie by nás to vyšlo niekde v Rakúsku, než v Tatrách. A tak sme pozreli plesá, hlavne tú ohyzdnosť na brehu Štrbského, čo sa honosne nazýva Kempinsky, či ako. Skonštatovali sme, že ani komunisti nemali toľko drzosti, aby priamo na brehu niečo stavali. Obzreli sme aj Popradské pleso, hlavne neexistujúce parkovisko, ktoré je však spoplatnené akýmsi ujčekom, ktorý pobehoval po ceste a snažil sa dostať peniaze od tých, čo mali na parkovanie akurát okraj cesty.

A museli sme konštatovať, že príroda je stále krásna, voňavá, ako za čias nášho detstva. Len Slováci akosi osprosteli, zabudli na pohostinnosť a slušnosť, a pomaličky na to začínajú doplácať. Prázdnymi hotelmi a penziónmi, či odlivom turistov do Poľska, kde je nielen lacnejšie, ale sú aj kvalitnejšie služby. V každej krajine, ktorá má krásnu prírodu, sa snažia oficiálne miesta o ich ochranu, dozerajú na kvalitu poskytovaných služieb, ceny a vôbec ich nezaujímajú akési "zákony trhu". Turisti znamenajú príjmy pre štátnu pokladňu v rôznych formách, a zaslúžia si primeranú úctu. Na Slovensku má však primeranú úctu jedine ľudský odpad z relácie Smotánka, ktorý sa často vyznamenáva len jedným rýchlosťou padania nohavíc v rôznych situáciach, či spriaznenosťou s rôznymi zlodejmi v politických stranách.

Smutné ... ešteže slnko svieti rovnako všetkým, a vietor fúka podobne ...