Dnes znova poriadne nasnežilo. Je sobota, krátko po piatej ráno a Štefan zobral do ruky lopatu a šiel odhrabať napadnutý sneh pred krčmou. Sneh osvetľovali žiarovky vianočného stromčeka. O týždeň je tu Štedrý deň a v dedine už začína vládnuť vianočný chaos. Marta vnútri dala zo stolov dole poslednú stoličku a pomaly pripraviť krčmu na otvorenie. Štefan prišiel zvonku celý mokrý.

„Už som odhrabal vonku sneh, napadlo asi desať centimetrov.“ Povedal popritom ako si vyzúval topánky.

„Ešte že ťa mám, sama by som to nezvládla. Po tom, ako otec zomrel, sa nám prevrátil život hore nohami. Čo nám, mne, ty si ešte mladý a máš ho pred sebou. V živote som si nepomyslela, že takto budem živoriť.“ Smutne konštatovala Marta.

„Ale mami, veď tu máš mňa. My to zvládneme nejako.“ Odpovedal jej Štefan.

„Keby som ťa nemala, tak ja už som tam, kde bol otec.“ Pokračovala Marta, Štefanovi sa to vôbec dobre nepočúvalo.

„A keby si tu nebola ty, mami, tak som tam s vami.“ Povedal a Marta si uvedomila, že by mali zmeniť tému.

„My to zvládneme, ako hovoríš. Verím, že bude dobre.“ Števo jej prikývol. Šiel za pult, načapoval si kofolu a sadnúť si naspäť ku stolu.

„Inak, vonku už stoja ľudia.“

„Teraz???“ Spýtala sa prekvapene Marta, „veď ešte je len niečo po pol šiestej a hentí tam už stepujú.“

Keď si Marta niečo zrátala na papieri, šla si sadnúť ku Števovi.

„Aspoň že idú Vianoce a tržby sú teraz lepšie, ako inokedy.“ Zas začala s tým Marta. Števo jej len prikývol.

„Ty tiež mi len tak pomáhaš zadarmo, ráno odhŕňaš sneh, umývaš poháre, večer takisto pomáhaš s upratovaním,...“ Nestihla ani dopovedať, hneď ju prerušil Števo.

„Veď si moja mama, a zadarmo to nie je. To, ako mi to opätuješ, má veľkú cenu.“

Marta sa pousmiala a pozrela sa na luster. Zamyslela sa nad všetkým. Obidvaja boli ticho a rozmýšľali. Martu až myklo a nadvihlo zo stoličky, keď sa ozvalo hlasné trieskanie na dvere.

„Otváraj ty pi*a , ja viem že si tam.“ Vykrikoval spoza dverí nejaký ožran.

Marta si so Števom vymenila pohľad, Števa trápi, keď takto komunikuje niekto s jeho mamou, hoci je opitý. Marta sa postavila a šla k dverám. Stále tam po nej vykrikoval a mixoval s kľučkou. Marta prišla k dverám, odomkla a pootvorila na retiazke.

„Čo húkaš?“ Spýtala sa ho hrubým tónom hlasu, „nevieš koľko je hodín?“. A zabuchla.

No on mal sotva pojem o čase, už teraz ráno mal dobre pod parou. O pár minút aj tak otvárajú a čaká ju 16-hodinovka do večera do 22:00. Aj to len oficiálne, kým sa jej podarí dostať z krčmy všetkých ľudí, tak to bude tak minimálne na ďalšiu polhodinu. Znova šla teda ku dverám, tentokrát ich už otvoriť. Skupinka asi piatich chlapov vstúpila dovnútra a sneh, čo mali na topánkach, poroznášali už po krčme. Števo po nich zazrel, no tí už boli v nálade a nevnímali. Šiel k pultu, aby povedal Marte, že ide hore a nemá náladu sa tu na nich pozerať.

„Keď budeš niečo potrebovať, tak ma zavolaj.“ Povedal jej a šiel schodmi hore do svojej izby. Zavrel dvere za sebou a sadol si na kreslo, čo mal vo svojej izbe. Neubránil sa slzám, ktoré sa mu vytisli do očí. Má vôbec zmysel takto žiť? - pomyslel si.

Pomaly sa blížil obed a už teraz bola Marta unavená. Krčma bola takmer plná, zábava tu bola v plnom prúde a každý skoro nepočul ani sám seba. Keď niesla na tácke tri štamprlíky k poslednému stolu, niekto ju capol po zadku. Otočila sa, zdvihla obočie a spýtala sa ho, čo chce. Ako inak, chcel za jeden. Štefan zišiel dole a sadol si na barovú stoličku a čakal, kým príde jeho mama naspäť.

„Ty si tu?“ Števo prikývol.

„Nepotrebuješ pomôcť? Si sama na celú krčmu.“ Spýtal sa jej popri tom, ako sa pozeral po miestnosti.

„Ale zvládam to, zvládam to polroka, tak jeden deň je proti tomu nič.“ Povedala.

Otvorili sa dvere a do krčmy vstúpila dôchodkyňa, no s energiou by predbehla aj čerstvo narodené dieťa. Výzorom takisto vyzerá o pár rokov mladšie.

„Zdravím, zdravím.“ Kričala už od dverí na Martu so Števom. Obidvaja sa pousmiali, ona prišla ku Števovi a sadla si vedľa neho na vedľajšiu stoličku. Oprela sa o pult.

„Daj mi tam jedno pivo, prosím ťa.“ Povedala v rýchlosti Marte popri tom, ako si prehadzovala kabát na vedľajšiu stoličku. Marta mala rozčapovaných asi 7 pív.

„Ako žiješ?“ Spýtala sa Marty.

„Vieš čo, Lujza, žijem.“ Povedala a na chvíľu sa pozrela na ňu.

„Tak ja vás nechám, určite si máte čo povedať, dlho ste sa nevideli.“ Povedal Štefan a šiel preč.

„A čo si taká smutná? Ber si príklad zo mňa, piatykrát vydatá a pochovám aj piateho, beztak mi je k ničomu.“ Povedala Lujza a smiala sa, akoby ju dusilo.

„To som rada, že ťa baví život. Asi by som si mala brať fakt o teba príklad.“ Odpovedala jej Marta.

„A čo, inak ako ide krčma? Dúfam že dobre, veď keď ťa vidia chlapi, tak im zrak hneď prebehne z dna pohárika na tvoje lopty.“

„S krčmou to vyzerá dosť zle, topím sa v dlhoch, exekútor na krku.“

„Čo chceš robiť? Spýtala sa Lujza.

„No to práve neviem, celé noci nespím, celé dni tu makám a už aj ja som na pokraji zrútenia.“

„Ja by som ti rada pomohla, ale nemám ani fuka. Za mňa to platí všetko Vojto. Fakt neviem čo mám robiť, Marti.“

„Nemusíš nič, Lujza, len prosím ťa, nikde to nehovor. Svoje problémy si chcem riešiť sama.“ Povedala Marta.

„U mňa je to ako v hrobe, mlčím.“ Odpovedala jej Lujza.

„Dobre, tak prišla som ťa pozrieť, ešte idem na návštevu k sestre, budeme spolu obedovať.“

„Rada som ťa videla, Lujza, a ešte niekedy príď.“ Povedala Marta. Lujza sa postavila, obliekla si kabát a poskokom šla ku dverám. Marta jej v duchu závidela jej chuť do života.

„Potrebujete niečo?“ spýtala sa.

„Potrebujem vodku.“ Odpovedal jej tak, že mu ledva rozumela. Naliala mu a hneď ho aj zinkasovala. Marta šla ku stolom a postavila sa do stredu miestnosti.

„Zatvárame. Domov.“ Kričala na celú miestnosť. Keď pozrela vedľa seba vpravo, zbadala chlapa ako leží na stole. Zobrala fľašu od vodky a buchla ňou o stôl vedľa jeho hlavy.

„Čo jééé?“ Spýtal sa ťahavým tónom.

„Záverečná. Odchod.“ Tvrdo povedala a ukázala na dvere. Chlap sa zodvihol a pretackal sa ku dverám. Vo dverách sa stretol s Jožom. Je to starý mládenec, Martin spolužiak zo základnej školy. V dedine sa často vídavajú.

„Nazdar, Marta.“ Povedal. Marta prišla k nemu.

„Prepáč, Jozef, ale teraz mi konečne všetci odišli. Som úplne vyšťavená. Príď zajtra.

„Ale čo by som chodil zajtra, keď môžem teraz. Počul som, že máš problémy s krčmou. Ponúkam ti pomoc. Ale nebude to len tak.“